V časoch hospodárskej krízy, keď zlyhali rôzne ekonomické, sociálne i politické teórie a svet sa snaží rýchle nájsť recept ako sa vyhnúť kríze, stoja už viac ako sto rokov pravidlá spoločenskej náuky Cirkvi, ktoré (ak by sme ich aspoň z časti dodržiavali) by nám mohli ukázať cestu nielen k blahobytu a pokoju, ale najmä k pravde o Bohu, človeku i spoločnosti.
V reflexii sa pokúsim o prepojenie teoretických súvislostí do praxe, teda budem aplikovať dva princípy sociálnej náuky Cirkvi na aktuálnu tému v istom podtatranskom meste akou je výstavba či odpredaj pozemku pre super-hypermarket z pohľadu zachovania demokratických pravidiel v spoločnosti.
Dôležité je poznamenať, že princípy nad ktorými sa budeme zamýšľať našli svoje uznanie nielen v Európskej únii, ale aj na celom svete. Nejde teda o princípy ktoré prikazuje katolícka Cirkev svojim veriacim, ide skôr o jej ponuku celému svetu – ľuďom dobrej vôle.
Katolícka sociálna náuka (alebo spoločenská náuka) pozná štyri princípy a to princíp sociálnej spravodlivosti, princíp subsidiarity , princíp spoločného dobra a princíp ľudskej osoby. Uvedené princípy sú dôležité a potrebné v sociálnom živote jednotlivca i spoločnosti, čo môžeme dokázať aj konkrétne na vzniknutom probléme, ktorý rozprúdil mienku obyvateľov pod Tatrami.
Učenie o princípe subsidiarity pápeža PIA XI. nachádzame v encyklike Quadragesimo anno a systémovo je prepojené vo vedných odboroch sociálnej práce, práva, medicíny, psychológie, ale i manažmentu a pod. Tento pojem si taktiež osvojila aj Európska únia, ktorá ho vysvetľuje: „Subsidiarita je politický princíp, podľa ktorého sa politické rozhodnutie má prijímať čo najbližšie pri občanovi. Politické rozhodovanie sa tak posúva z nižšej na vyššiu úroveň len v prípade, že je to nevyhnutné z pohľadu efektívnosť “.
Subsidiarita teda znamená budovať spoločenský poriadok v prirodzenej postupnosti od jednotlivca cez rodinu, obec, región, štát až po medzinárodné spoločenstvo. Ide o usmernenie, podanie pomocnej ruky väčšej alebo menšej sociálnej skupine, vždy rešpektujúc ľudskú osobu s jej právami. Aj preto je subsidiárny princíp postavený na dôstojnosti ľudskej osoby a úcte k jej slobodnému no zodpovednému správaniu.
Každý človek je originál s danými vlohami a schopnosťami a má potrebu tieto talenty rozvíjať a všetko, čo mu bráni v slobodnom rozhodovaní sa stavia proti jeho dôstojnosti. A aby k tomu nedochádzalo môže byť subsidiarita chápaná aj ako kontrola demokracie, pretože ona sama posilňuje demokraciu napríklad decentralizáciou politických, hospodárskych, sociálnych a najmä ekonomických podmienok v spoločnosti.
Prenesené do praxe to znamená, že to čo občan dokáže zvládnuť sám svojimi silami, prostriedkami a financiami, nepotrebuje, aby to za neho vykonával štát, mesto, alebo samosprávny kraj. To platí aj o investičných zámeroch mesta, jeho ekonomickom, hospodárskom a sociálnom rozvoji aj o tom má rozhodovať tiež občan, ktorý si zvolí vo voľbách zástupcov, ktorí budú prezentovať jeho vôľu. Ak si občania zvolia vo voľbách (i keď demokraticky ) zástupcov, ktorí nespĺňajú, alebo prestali napĺňať ich požiadavky a ciele, je povinnosťou každého občana kontrolovať prenesenú verejnú moc u jednotlivého poslanca a to priamo, konkrétnou otázkou na verejnosti, účasťou na zasadnutiach Mestského zastupiteľstva, verejných diskusiách, prostredníctvom médií a pod.
V našom prípade bolo potrebné zo strany vedenia mesta a poslancov MsZ, urobiť také kroky, aby sa vypočul hlas ľudu vo verejných diskusiách, okrúhlom stole, pomocou špecifického výskumu a pod. Krátka anketa v miestnych novinách i keď dobre mienená, nepostačuje, lebo nemá výpovednú hodnotu iba informatívnu.
Z histórie vieme, že spoločnosť, ktorá odmietla reagovať na „vox populi“, odmietla aj „vox Dei“, postupne prestala reflektovať potreby jednotlivca, ktorého marginalizovala a neskôr sa sama ocitla na smetisku dejín.
Ďalším princípom, ktorý vhodne vystihuje aktuálnosť témy je spoločné dobro. Pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et Magistra o. i. hovorí o usporiadaní spolunažívania na báze usporiadanej funkčnej spoločnosti, kde prebieha proces socializácie. A keďže socializácia nie je nejaký prírodný zákon, ale jej formy a obsah závisia od vôle tých, ktorí ju uskutočňujú, kladie pápež na plecia nositeľov verejnej moci, ako i jednotlivých spoločenských medzičlánkov povinnosť konať v povedomí za spoločné dobro .
O spoločnom dobre môžeme povedať že má prednosť pred dobrom jednotlivca, že jeho ochrancom je štát, resp. to spoločenstvo na ktoré štát subsidiárne preniesol svoje kompetencie a financie, avšak aj tu platia rovnaké pravidlá ako pri ostatných princípoch KSN – všetko je dané človeku a pre človeka . Akýkoľvek egoizmus snažiaci sa o uprednostňovanie (rôznych výhod alebo nevýhod), je neprípustný, pretože ak sa človek stavia do pozície rozhodovateľa len na základe svojej domnienky o tom, že čo robí, robí v prospech všetkých občanov, v záujme lepšieho a šťastnejšieho života pre všetkých a v skutočnosti hľadá len vlastné uspokojenie, osobný prospech a zisk, nie je hodnoverným človekom. Ten kto predkladá konkrétne dielo nedokončené a neprerokované v širšom spoločenstve, nemal by sa schovávať za výrazy „spoločné dobro“, alebo „ veď to bude pre dobro všetkých občanov“, lebo za týmito pojmami má na mysli svoje dobro, dobro svojich známych, priateľov alebo tých, s ktorými sa cíti finančne alebo politicky zviazaný.
A tí, ktorí hlasujú za predložené návrhy v parlamentoch a nemajú dostatok informácii, aby sa mohli zodpovedne a slobodne rozhodovať, sú povinní dožadovať sa týchto informácii dovtedy, dokiaľ nebudú celkom presvedčení o tom, že vec o ktorej hlasujú je v prospech spoločného dobra všetkých občanov.
Každý zodpovedný poslanec by si mal preto položiť otázky: „Komu (akej skupine občanov) pomôže tento zákon, nariadenie či vyhláška? Sú v našom meste, štáte, kraji aj iné dôležitejšie potreby občanov o ktorých ešte neviem? Poznám sociálne, ekonomické a hospodárske problémy mesta o ktorých mám hlasovať? Stretávam sa s občanmi, ktorí vyznávajú iné hodnoty a majú opačné politické zmýšľanie ako ja, aby sme spoločne mohli dospieť k všeobecnému konsenzu? Čie práva obhajujem a akými zásadami sa riadim pri hlasovaní? Urobil som naozaj všetko (mám dostatok odborných informácii o predkladanom návrhu), aby som mohol čestne, zodpovedne a slobodne dvihnúť ruku? Viem si priznať chybu a uznať, že nie som odborník „na všetko“?
Takéto a podobné úvahy by mohli byť dostatočnou zárukou na to, aby občania akceptovali predkladané návrhy a po schválení ich používali v praxi ako dobré, upotrebiteľné a užitočné. K tomu je zaiste potrebná istá miera pokory a každodenná sebareflexia. Zrejme preto, je úloha byť poslancom zodpovedná a náročná a vyžaduje si úprimné, čisté srdce a jasnú myseľ.
Štát či mesto je spoločenstvom občanov nielen pracujúcich, zdravých, mladých a bohatých, ale aj tých, ktorí už nič nemôžu dať tomuto mestu a štátu lebo sú fyzicky aj psychicky vyčerpaní, starí, chorí, bezvládni, ale stále sú to žijúce bytosti so svojimi právami a povinnosťami. Napriek tomu alebo kvôli nim sme povinní hľadať také možnosti riešenia v sociálno-politických otázkach, aby sme im umožnili plné začlenenie sa do života a dali im možnosť vyjadriť sa k témam, o ktorých majú informácie nepravdivé a zavádzajúce, prípadne ich nemajú vôbec.
Podľa uvedených zásad si máme všetci vzájomne pomáhať pri hľadaní pravdy, ktorá človeka aj spoločnosť oslobodzuje. Každý človek je povinný hľadať pravdu, je to napokon znak jeho prirodzenosti a na tom stojí aj jeho právo. No povinnosť stojí na tom, aby človek neuveril len istej forme podania istých informácii, s ktorými sa uspokojí, a následne potom už prestane hľadať pravdu. Takýto postoj vedie ku klamlivej ideológii a fundamentalizmu, ktorý následne vedie k obmedzeniu práv iných ľudí.
A k hľadaniu pravdy a jej uplatňovaní vyzývam nielen poslancov na rôznych úrovniach politického života, ale tiež všetkých občanov, ktorí sa vo svojom živote snažia o realizáciu uvedených zásad.

PhDr. František Drozd
Kpt. Nálepku 669/105
059 21 SVIT
drozd.f@gmail.com