/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./
Ak došiel ľudský rozum k jasnému a všeobecne vyslovenému poznatku, nemôže a nesmie byť tento poznatok mylný.
Ľudské zmysly a srdce je možné klamať, rozum v presvedčení všeobecne prijatom však nikdy. Človek nemá nič vyššieho ako rozum. Nech je uznávanie nadzemských síl viac či menej prekrúcané, jadro musí byť pravdivé a pravé už vzhľadom k dôstojnosti ľudského rozumu a omyl všetkého ľudstva v tak dôležitej veci je vylúčený.

Nebolo a niet národa, ktorý by Boha nepoznal, teda nemal nejaké náboženstvo. Existencia náboženstva teda nie je závislá na stupni kultúry a životných podmienkach. Človek je teda tvor náboženský, kdežto Boh je pravlasťou človeka. Nemôže byť nenáboženský, preto Franz Werfel napísal, že k viere sa nedá obrátiť, ale len vrátiť. Náboženstvo je nevyhnutnosťou človeka, nevyhladiteľnou vlohou zdravej ľudskej prirodzenosti. Nikdy nebude k náboženským problémom celkom ľahostajný. Tuší, že vyšiel z Boha a k nemu sa vráti. Kto chce niečo iného než Boha, nevie čo chce. Aj v najpovrchnejšom človeku prepuká nepokoj a túžba po Bohu, aj keď sa mu podarí prehlušiť nadlho tieto myšlienky, aj keď je možné na čas vieru násilne potlačiť či udusiť, a to aj vo veľkej časti národa, napr. nesprávnou tendenčnou výchovou, zosmiešňovaním či terorom znemožniť jeho vonkajšie prejavy. Ako sa planéty pohybujú okolo slnka, tak náš rozum, ba celý človek krúži okolo svojho stredu, Boha, od ktorého je úplne závislý.
Ak odnímeme zameranie na Boha, stane sa život zmeteným, bez zmyslu a klamným. Človek bez náboženstva je dieťaťom, ktoré volá po otcovi, matke, ktoré ale nikdy otca ani matku nemalo. Preto viera v Boha bola a zostáva jedinou ideológiou, ktorá plne sformovala princíp ľudského súžitia, morálky, a ktorá plne odpovedala na zmysel ľudského života. Len skrz náboženstvo je tak človek človekom. Pravý humanizmus je preto možný len v náboženstve.
Pojem Boha bol a je jedným z ústredných bodov, ktorý kedy upútavali ľudskú pozornosť. S ním zápasili po celý život najväčší duchovia dejín ako Sokrates, Platon, Aristoteles, Plotin, sv.Augustin, sv.Tomáš Akvinský, Descartes, Kant. O potrebe viery v Boha a jej všeobecnosti hovorí Homér, Platon, Aristoteles, Cicero, Plutarch, Tertulián, sv.Augustin, Lacordaire, Rilke, Kierkegaard, Leibnitz, L. N. Tolstoj, a iní.