Po jedle a nápoji v Šíle, vstala (Anna) a išla pred Pána.
...Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala...
Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť, takže Héli ju pokladal za opitú.
Preto ju Héli oslovil: „Dokedy budeš opitá?“
...Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši... len dušu som si vyliala pred Pánom.“
...Na to jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš!“
...Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú.
(1 Sam 1, 9 – 18)
Modlitba Anny nebola žiadnou samovravou. Prišla, aby sa stretla s Pánom, nielen aby sa vyplakala. Modlila sa s horkosťou v duši a plakala; mala odvahu prísť pred Pána taká, aká bola, aj s tým, čo ju ťažilo už celé roky. Čakala, že sa jej Boh ujme. Preto dostala prostredníctvom Héliho od Boha odpoveď.
Škoda, že Bohu hovoríme frázy, a neodvážime sa s ním rozprávať o všetkom, čím skutočne žijeme. Potom by sme boli po modlitbe odľahčení a možno vo svojom srdci aj so skúsenosťou s Božím slovom, ktoré má moc premeniť nás, tak ako premenilo Annu.
Vojtech Kodet - Učeníctvo
