V tráve si razil cestičku záhradný slimák. Prichádzal odvedľa – kde sa vypínala skalka ani hora. Prvé, čo mi napadlo, keď som ho uvidela, bolo, že bude dobrou neskorou večerou pre môjho Kleofáša, korytnačiaka, ktorý sa vyvaľuje celé leto vonku vo vani a slimáky a dážďovky priam zbožňuje.

Vzala som ho do dlane a ako to už u mňa býva – chvíľku som sa s ním bavila, slimákov veľmi rada obdivujem... Spočiatku sa trochu bál a len s nevôľou vystrkoval rožky. No napokon sa osmelil a ako taký bežec, či krasokorčuliar kĺzal po mojej dlani a vystavoval na obdiv svoje zaujímavé telo. Vôbec netušil o hroziacej smrti v tlame Kleofáša. "V tom sme si my ľudia a slimáci odlišní." – utrúsila som do éteru. Chudáčik (alebo šťastlivec?) vôbec nechyroval o svojom hroziacom zániku. Alebo predsa? Bál sa predsa vyjsť z ulity, tušil čosi nedobré, cítil sa v mojom zovretí v ohrození. Vnímanie svojej pominuteľnosti a pretavenie tohto pocitu do svojho prežívanie života je isto kvalitatívne odlišné u ľudí a u zvierat. Nech je ako chce – dnes večer slimák nepadol za obeť nášmu Kleofášovi.
Pustila som ho na slobodu do trávičky. Nemala som srdce odsúdiť na smrť takého rozkošného slimáčika. Zmenil svoj osud silou svojej osobnosti, lebo ak neviete, nie všetci slimáci premôžu svoj prvotný strach a predvádzajú tak sympaticky na mojej dlani... bez tušenia smrti, pitím životnej chvíle plnými dúškami.
Ako málo mu zachránilo život! :-)