Neschvaľoval ho národný parlament (ani európsky),
a predsa - jeho platnosť nikdy nespochybnil ústavný súd.
Na jeho pochopenie netreba právnické vzdelanie,
ba netreba ani vedieť čítať.
Platí na celom svete
a platí pre všetkých.
O čom sa tu hovorí?
O zákone schválnosti.
Platí vždy a všade,
hlavne vtedy a tam,
kde to najmenej potrebujeme.

Kto s ním ešte nemal dočinenia?
V praxi jeho uplatnenie vyzerá aj takto...
Potrebujeme niekomu súrne zavolať?
Ten niekto je práve mimo dosahu.
Potrebujeme sa niekde rýchlo dostať?
Na každom semafore nás čaká červená.
Potrebujeme odísť skôr z práce?
Práve vtedy od nás šéf chce niečo dôležité.
A takto by sa dalo pokračovať...
Možno nám niekedy z toho zostane len hlava na krútenie
a k tomu bezmocné šomranie,
sklamanie,
znechutenie...
Čo je toto za zákon?

Neskôr sa ale ukáže,
že to,
čo sme súrne potrebovali vybaviť telefonicky,
sme vybavili osobne
a navyše sme sa pritom porozprávali aj o iných veciach.
To, za čím sme sa tak veľmi ponáhľali,
nebolo až také dôležité.
V práci sme vybavili, čo bolo treba
a stihli sme aj odísť podľa plánu.
A tak s tým zákonom schválnosti
to možno nebude až také tragické.
On len „jemne upravuje“ naše predstavy.
A to je niekedy celkom fajn.
Či nie?