1.tajomstvo: Ježiš, ktorý slávne vstal z mŕtvych.
Pochovaný Ježiš vstal v nedeľu ráno zo zapečateného a stráženého hrobu. Vojaci od strachu utiekli k farizejom. Tí, ktorí mali spoznať „plnosť času“ ju nespoznali, ale vojakom uverili. Pohanom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a videli vzkrieseného Pána. Potvrdiť to by znamenalo prehru... Preto radšej pravdu zavrhli a uplatili vojakov. Aj to je cesta, ako nepriznať omyl. Naopak, učeníci, ktorí s ním kráčali, zabudli na zmŕtvychvstanie, ku ktorému všetko smerovalo. Ako sa zamkli v dome, zamkli si aj srdcia pred svedectvom žien. Beznádej a strach museli byť veľké... Farizeji začali hneď konať, z apoštolov sa „prebrali“ len Peter a Ján a aj tí sa „čudovali, čo sa stalo.“ Možno nič neobvyklé. Boh splnil svoj prísľub... Viera vo vzkriesenie je viera bez dôkazov. Pravde nezáleží, či jej niekto verí alebo nie. Je tu a my sme povinní pokorne ju hľadať. Nevera pravde je lož, ktorá sa vždy postaví proti tomu, kto ju vypovedal. A tak skončila aj sláva druhého chrámu... Ale vieru v zmŕtvychvstanie za 2 tisícročia nezničilo nič. Bez zmŕtvychvstania viera nemá zmysel. Ono odpovedá na smrť. „Čerpajme s radosťou“ silu z Kristovho zmŕtvychvstania pre naše kríže...

2. tajomstvo: Ježiš, ktorý slávne vystúpil do neba.
Ježiš bol do neba vzatý z tej istej hory, z ktorej bol vzatý pred veľradu. Miesto, kde zaznelo definitívne „áno“ krížu sa stalo miestom, z ktorého zaznelo „choďte a učte“. Učiaci musí byť svedkom, pretože svedectvo je najlepšou matériou. Znamená to žiť s Ježišom, byť s ním vo chvíli, keď sa potí krvou ako vtedy, keď vystupuje do neba. Dokonca aj vtedy, keď je nebo ďaleko, keď z neho nik neodpovedá a anjel sa pýta: „Čo stojíš a hľadíš? Nesnívaj, kráčaj!“ Ak je Pán tu, ľahko sa hovorí „hľa Baránok Boží.“ Problém prichádza, keď Ježiš odchádza. Ak sa obzerám a nevidím ho, všade je len púšť a tlačiaci sa dav čaká na „živú vodu“, mám 2 možnosti: buď to zbalím, alebo si spomeniem na Ježišove slová: „Ja som s vami po všetky dni... Aj keď nepočujete, nevidíte, necítite.“ Vtedy viem, že nado mnou bdie, stará sa. Viem, že „Ja Som“ je so mnou „až do skončenia sveta...“

3. tajomstvo: Ježiš, ktorý nám zoslal Ducha Svätého.
Apoštoli vedeli, že Duch má prísť, ale nevedeli v akej podobe. Jeho príchod dáva možnosť uvedomiť si mnohé... Vietor láme stromy, trhá strechy z domov, potápa lode, prináša búrku... Takto sa „prudký vietor“ stáva synonymom skazy. Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Čo zhorí na popol je nanič... Čo priniesol vietor a oheň Ducha? Vietor Ducha Svätého láme stromy prinášajúce zlé ovocie a sadí tie, čo prinášajú dobré. Ničí všetko postavené na piesku, no pre domy na skale je príjemným osviežením. Potápa lode pýchy a zloby, kým lode pokory a lásky ženie bezpečne do prístavu. Búrkou a krúpami bije kúkoľ, ale pre pšenicu je dažďom požehnania. Oheň Ducha zapaľuje srdcia nie na skazu, ale aby ich očistil od nánosu zla a pretavil ich ako zlato aby mohli horieť pre Ježiša. Núti stáť v nemom úžase pred dielom, ktoré koná a pritom posiela o ňom rozprávať. Vyrušuje z pokoja, núti tvrdo pracovať na sebe a je jediným zdrojom pokoja a odpočinku. Duch raní, páli a reže ale je to jediný Lekár, ktorý ošetrí, obviaže a vylieči...

4. tajomstvo: Ježiš, ktorý ťa, Panna, vzal do neba.
Bez zmienky v Písme a záujmu prvých kresťanov o túto udalosť, ale aj celý život tej, ktorá priniesla pravý život. Ako bola „obyčajným dievčaťom“ žijúcim v ústraní pred zvestovaním, ostala ním aj po vzkriesení, nanebovystúpení, Turícach a aj po vlastnej smrti a nanebovzatí. Vpredu bol vždy Ježiš, potom Peter a apoštoli, zástupy... kdesi ďaleko za nimi v tichu pri hrncoch bola „ukrytá“ Mária. Takto prežívala svoje fiat, to, že svoje telo urobila prvým Bohostánkom, spomínala na Simeonovo proroctvo, nájdenie Ježiša v chráme, jeho krst a prvý zázrak, kríž, klince, smrť a zmŕtvychvstanie. Takéto prežívanie vrcholných udalostí dejín spásy je najkrajším príkladom toho, ako dosiahnuť šťastie v odovzdaní sa do Božej vôle v každodennej všednosti, ako žiť slová žalmu: „to je môj údel – zachovať tvoje príkazy.“

5. tajomstvo: Ježiš, ktorý ťa, Panna, v nebi korunoval.
Matka Slova je po jeho pravici ako „kráľovná ozdobená zlatom“. Azda si to zaslúžila. Naozaj zaslúžila? Boh si ju vyvolil, uchránil od hriechu, oslovil ju... A navyše, Boh nedáva podľa zásluh, ale podľa lásky. Ako teda zaslúžila? Svojím slobodným „áno“. Sila tohto slova bola v tom, že Mária ho nikdy neodvolala. Pre vytrvalosť, oddanosť kráčať a vernosť sa stala Kráľovnou. Každá matka chce trpieť so svojím dieťaťom. Aj Mária po tom túžila. Ježiš sa jej odvďačil najkrajšie ako mohol. Z tŕňovej koruny urobil korunu slávy, z biča veniec z 12 hviezd... Ukázal nám tak, že každý, kto vie spolutrpieť a ponúknuť svoj život bude naveky odmenený. Matka, ktorá „zatônená Duchom Svätým“ priniesla „na svet pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ dostala podiel v živote tohto svetla. Kráľovná...