Malá Terezka, ako Tereziu z Lisieux katolíci familiárne nazývajú,žila na konci 19. storočia.
Keď som kedysi dávno čítal prvýkrat jej životopis, vôbec ma nezaujal. Nedokázal som sa preniesť cez pre mňa trocha nasladlé a možno aj detinské vyjadrovanie. Nechápal som, prečo ju Cirkev vyhlásila za svätú a učiteľku Cirkvi.
Aby človek mohol pochopiť jej veľkosť, musí čítať akoby pomedzi riadky a odfiltrovať, čo nie je podstatné. Musí pochopiť, že vyjadrovanie ktoré mu možno vadí, je plodom doby v ktorej žila, či jej prirodzených psychyckých daností.
Francúzska Cirkev bola v tom čase pod vplyvom jansenizmu. Veľmi (až prehnane) sa vyzdvihovala božia spravodlivosť, hovorilo sa o božom súde, zatratení, pekle...o potrebe odčiniť svoje hriechy
Terezka už ako dieťa nemala na ružiach ustlané. Mama jej zomrela ešte ako malému dievčatku. Táto udalosť zanechala v jej živote hlbokú ranu, ktorá spôsobila, že v detstve bola precitlivelá a psychicky labilná. Istá slabosť ju sprevádzala celý život.
Terézia však už v detstve spoznala božiu lásku a moc. Zažila boží dotyk vo forme vnútorného aj fyzického uzdravenia.
Na božiu lásku túžila odpovedať svojou láskou. Chcela byť svätou. Avšak svätosť v jej dobe bola vnímaná ako dokonalosť a silný charakter, ktorý človek dosiahne ťažkými asketickými cvičeniami.
Bola si vedomá toho, že nemá dostatok síl na ťažké asketické cvičenia, bežne v jej dobe praktizované. Svojej túžby sa však nechcela vzdať a verila, že Boh nedáva človeku túžby, ktoré by nechcel splniť. Preto sa pustila do hľadania cesty svätosti, ktorá by mohla byť schodná aj pre ňu. Pochopila, že zdrojom jej svätosti je Boh. Nemusí zvládnuť všetko sama, ale môže sa spoliehať na Jeho pomoc, ako sa spolieha malé dieťa na pomoc svojho rodiča. Môže sa spoliehať na Jeho milosrdenstvo. Pre nás je táto myšlienka už viac-menej jasná, pre Terezkinu dobu to však bol kopernikovský obrat v zmýšľaní.
A tak možno úplne náhodou našla cestu svätosti, o ktorej sa neskôr ukázalo, že je evanielová a z ktorej Cirkev v priebehu stáročí tak trocha vybočila. Je to cesta, na ktorej ide viac o ľudskú vydanosť Bohu a ochotu spoliehať sa naň, ako o asketické výkony.
Švédsky karmelitán Stinissen vo svojej knihe "Noc je mým světlem " píše o nej nasledovné:
"To, čo je na Terézii veľké je, že vo svojej jednoduchosti znovuojavila biblický pohľad na svätosť. Aj Terézia prispela k tomu, že katolícka cirkev prehodnotila svoje ponímanie svätosti a byť svätým v dnešnej dobe nie je len výsada niekoľkých rehoľníkov, ale výzva všetkým veriacim."
A ďalej potom cituje švédsku autorku Gunnel Vallquist, ktorá v jednej eseji zhodnotila Teréziín prínos pre dnešnú dobu. Keďže ma zaujalo svojou stručnosťou a jasnosťou, dovolím si ho z väčšej časti zreprodukovať.

Teda autorka píše:
Postupne všetci pochopili, že táto rehoľníčka bez akýchkoľvek teologických špekulácií a bez polemizovania, len tým, že sa nenápadne a neochvejne pokúsila uviesť do praxe to, čo sa dočítala v evanieliach, skoncovala s tým, proti čomu sa búril Luther: s požiadavkou, že človek musí vykonať veľké veci, aby si zaslúžil božiu lásku. Môžeme sa kľudne odvážiť povedať, že Terézia pripravila pôdu pre teológiu definovanú II.vat. koncilom. To čo bolo, či je v Terreziinom pohľade na svätosť nové a revolučné možno zhrnúť do nasledovných bodov:
1. Svätosť nespočíva v dokonalosti, ale v absolútnej dôvere v Boha a odovzdaní sa mu. Nejde o to, aby sme boli stále dokonalejší, ale aby rástla naša dôvera. Nevadí, ak si sa ešte nezbavyl niektorých svojich chýb, hlavne aby si si bol vedomý nekonečnej božej lásky a milosrdenstva a spoliehal sa naň. Dôraz sa presúva od človeka k Bohu. Svätosť sa začína vnímať ako dar...je to výsada, že sa môžeme spoliehať na Pána.
2. Nie sú potrebné zvláštne (osobnostné) predpoklady k tomu, aby sa človek stal svätcom. Silná vôľa, vynikajúci charakter či zvláštna odvaha nie sú nevyhnutným predpokladom. Nie je dôležité byť veľkým a úspešným, skôr ide o to, aby sme akceptovali svoju slabosť a úbohosť, ktoré vyplývajú z nášho neúspechu. To čo sa v minulosti považovalo za prekážku na ceste vpred, ak sa to správne využije, môže byť teraz prostreidkom. Naša úbohosť pozdvihnutá k Bohu nás "vrhá" do Jeho milosrdnej náruče.
3.Ani mimoriadna askéza nie je potrebná k tomu, aby sa niekto stal svätým. Terézia objavuje, že človek sa nestane lepším vďaka kajúcim cvičeniam a trízneniu tela. Poukazuje na podstatu, keď hovorí:miesto, aby sme vystavili nebezpečiu
stať sa veľkými pomocou tvrdej telesnej askézy,ide hlavne o to,aby sme sa zbavilli svojvôle. A to môžeme dosiahnuť oveľa účinnejšie vďaka rôznym situáciám, ktoré nám každodenný život prináša: zrieknuť sa svojich prianí,netrvať na svojom práve,ustúpiť stranou,neprotestovať, keď nás blížny o niečo oberá. Teda askézu spája s láskou k ľuďom a ochotou prijať požiadavku prítomnej chvíle.
Čo povedať záverom? Ak by sme si chceli svoje chyby, či svoju ľahostajnosť ospravedlniť Terezkinou cestou, tak sme asi z jej posolstva veľa nepochopili.
Na druhej strane ale, ak sa cítime slabí a neschopní v nejakej oblasti nášho života, tak sa môžeme spolu s Teréziou vrhnúť do Božieho náručia a zakúsiť jeho milordenstvo. Byť svätým -naplno patriť Bohu - je cesta, na ktorú sme pozvaní všetci.