Raz som si uvedomila, že pohľad Písma na manželstvo nie je teoretizovanie, niečo vzdialené, ale je to pravda o mne, o človeku, ktorej odhalenie a uznanie v mojom živote mi dáva slobodu a radosť.
Prvá veľká pravda o človeku je hneď v knihe Genezis keď Boh stvoril človeka, a ten nenašiel sebe rovnú bytosť v stvorenom svete. Bola v ňom prázdnota, ktorú nič nedokázalo naplniť. Je to miesto v našom vnútri, ktoré je stvorené pre vzťah. Miesto, ktoré nedokázalo naplniť žiaden vzťah so stvoreným svetom (zvieratá, rastliny), a tým sa človek diferencoval od stvoreného sveta, napriek tomu, že bol stvorený z prachu zeme. Zároveň bol stvorený na obraz Boha – tým sa stal partnerom samého Boha. Keď Boh stvoril ženu, a ukázal ju človekovi, ten nachádza pravdu o sebe: prvý krát dostal meno muž a žena. A až v tomto okamihu vzájomného spoznania sa, napĺňa sa spomínaná samota vo vnútri človeka. Vzniká spoločenstvo osôb (communio). Žena je daná ako spoločníčka, pomocnica. Súčasne tu ale vzniká podstatný rozdiel medzi oboma. Muž je ten, ktorý pomenúva veci, spoznáva svet – má v sebe predpoklady na dobýjanie sveta a zároveň sa stáva ochrancom. Žena – je akoby opakom muža. Je stvorená z rebra: potrebuje byť chránená mužom, a zároveň má dohliadať, aby sa muž „nestratil“ vo svete pri jeho dobýjaní. Je jeho pomocnicou, aby sa našiel, aby našiel svoje „ja“ vo vzťahu (páči sa mi rozprávka Mrázik: pri oslobodení Nastenky z moci ľadu začal byť Ivan namyslený a Nastenka si z neho urobila srandu, že sa opäť mení na medveďa a dodala, že dá pozor, aby ostal človekom :-). Muž je orientovaný smerom von, žena – naopak – smerom dnu. Aj jej telo je uspôsobené na prijímanie. Nielen po telesnej stránke, ale aj po psychickej – je citovejšia (neznamená to však, že muž nie je citový!) a vzťahy prežíva intenzívnejšie. Tu je miesto, aby ju muž chránil pred sebou samou, aby nestratila svoju identitu (príliš sa „nevŕtala“ a zbytočne tak nemrhala silami v nezmyselných bojoch). Pri vytvorení tejto jednoty v manželstve – communio – je jasné, že túto jednotu zároveň chráni a dotvára Boh – ako tretia osoba tohto zväzku. Takto sa manželský pár stáva na zemi žijúcim obrazom Boha – Trojice.
Boh dal zároveň človeku plodnosť – účasť na stvoriteľskom diele. Tak žena prijíma Božie dielo (človeka) do svojho tela – cez svoju plodnosť. Vytvára sa tým v nej samej osobitný vzťah k novému človeku, ktorého sprostredkováva mužovi, a jeho úlohou je chrániť obe bytosti jemu zverené.
Vážny problém nastáva v neprijatí plodnosti, nakoľko sa ruší jednota spoločenstva manželov a Boha. Ak sa nerešpektuje plodnosť ženy – nerešpektuje sa jej samotná identita. A ak sa sama žena „nevie nájsť“ (nevidí čím je vo svojej podstate), zároveň bráni aj mužovi, aby našiel vlastnú identitu. Stráca sa jej úloha pomocníčky a partnerky. Žena sa stáva dobrodružstvom, pričom jej miesto je byť účastníčkou dobrodružstva s mužom.
Tým, že človek je stvorený z prachu zeme (má v sebe pudy, žiadostivosť, vášeň) môže v ňom samom vznikať rozpor, ba priam zámena zmyslu života. Tým, že manželia naplno žijú vo svete častokrát môžu byť a aj bývajú pohltení starosťami. Ale práve to miesto v človeku vyhradené pre communio s partnerom a Bohom nás má neustále upozorňovať na naše skutočné postavenie vo svete – a to, že svet má slúžiť nám a naše miesto je spočinúť v Bohu – v communiu s Trojicou.
Je ale aj dôležité si uvedomiť, že naše telo je chrámom Ducha, a teda aj ono je určené na spásu.
Opäť teda vyvstáva otázka, čo robíme s naším telom, s našou plodnosťou v manželstve. Naša plodnosť (muža a ženy) je spojivkom s činorodou láskou Boha. Teda Boh nám dáva plodnosť, účasť na svojej plodnosti. Stvoril ženu ako s plodnými tak aj s neplodnými obdobiami – čo je hlboko späté s jej identitou a popieranie jej plodnosti (antikoncepčnými a inými prostriedkami) ju hlboko zraňuje a bráni v jej rozvoju a nájdeniu svojej identity. Človek je stvorený ale aj so slobodnou vôľou (ktorú sám Stvoriteľ rešpektuje), a preto má právo využívať plodné a neplodné obdobia. Priam rešpektovaním tejto plodnosti – cyklov - sa prejavuje úcta k partnerovi spolu s prijatím jeho rozdielnosti – identity. Tým sa prehlbuje jednota (communio) – čím je charakteristické manželstvo. A zároveň sa stáva svedectvom o Bohu, lebo napriek tomu, že je stvorený z prachu zeme, neslúži tomuto svetu (ovláda pudy, žiadostivosť, vášeň). Naopak – používaním iných metód ako prirodzených sa ruší jednota a dôvera.
Problém môže nastať v prípade, ak sa nemôžu partneri vzájomne odovzdať a prijať v manželskom zjednotení. Tu sa vytvára priestor pre postoj darovania sa (obetovania plodnosti) pre potreby iných. Plodnosť človeka nie je obmedzená iba na telesnú plodnosť, ale má aj duchovný rozmer. Keď manželia svoju plodnosť prijímajú ako dar – zaujímajú k plodnosti postoj daru, môžu tento dar obetovať v obdobiach, keď ho nemôžu užívať. Tu je vytvorené miesto pre Eucharistiu – žitie Eucharistického života (samozrejme nielen v oblasti prijímania života) . Sám Ježiš mal život od Otca, ale pre iných ho stratil - a získal mnohých. Je zaujímavé, že práve pri páde prvého manželského páru – bol sľúbený Spasiteľ. A ten istý Ježiš sa daroval cez Eucharistiu – pri stolovaní (stolovanie je miesto stretnutia rodiny, vzájomného zdielania, prijímania). Daroval sa ….. a jeho telo bolo oslávené, a tak vieme, že aj naše telá sú určené na slávu. Obetovaním telesnej plodnosti nadobúda plodnosť manželov nový rozmer – duchovný. Manželia sa otvárajú potrebám iných. Obetovaním plodnosti sa rozširuje pôsobenie rodiny, zväčšuje sa vnútorný priestor (srdce) rodiny. Manželia sa zriekajú spoločného dobra (plodnosti) pre dobro iných (stávajú sa účastníkmi Božej plodnosti v širšom zmysle) pri rešpektovaní svojej identity (ak teda ďalšie dieťatko nemôžu mať, svoju zdržanlivosť môžu obetovať- zaujať postoj obety napr. ako dar pre manželov, ktorí majú problémy čakať dieťa, ale aj pre tých, ktorí majú vážne problémy vo vzťahoch, rodine...). Pri otvorení sa pre potreby iných sa človek pozdvihuje – žije väčšiu slobodu v súlade s dôstojnosťou, viac sa zjednocuje v communiu. Otvára sa priestor pre hlbšie zblíženie partnerov cez rôzne prejavy nežnosti, a tak sa aj ľahšie znáša telesná odlúčenosť manželov. Samozrejme cesta zdržanlivosti (aj periodickej) nie je jednoduchá a ľahká. Často vznikajú nie ľahké problémiky, a preto vidím potrebu individuálneho doprevádzania manželov, ako aj potrebu vzájomného zdielania a povzbudzovania sa.