Dnes večer som mal cestovať domov. Mal som vymeniť auto za nové, s vyšším podvozkom, lebo to čo mám teraz, albánske cesty akosi nezvláda. Okrem toho som chcel ísť na On je živý, navštíviť otca biskupa, jednu našu ťažko chorú sestru a spolužiačku z gymnázia, ktorá o pár týždňov odchádza na 10 mesiacov do Afganistanu a dať do poriadku všetky úradné veci počnúc biskupským úradom a končiac zákonným poistením. Určite by som zašiel do Krakova. Všetko v časovom horizonte 10 dní aj s cestou. Všetko som mal nachystané a dokonale premyslené. Dokonca som dokázal nájsť aj kňaza na zastupovanie sv. omší, čo je v našich podmienkach nadľudský výkon. Mal som...

Zrazu to všetko padlo. V piatok som si našiel mail od predajcu, že auto bude prichystané až v marci. Keďže toto bol hlavný dôvod mojej cesty, odkladá sa. Tak som sa tešil, že zasa budem aspoň na chvíľku na rodnej hrude a nič... Až som sa sám sebe divil, aký som ostal pokojný.

Včera večer som začal chápať môj pokoj - začalo husto snežiť. Dnes ráno, keď som sa zobudil do tmy, som ešte netušil, že napadlo asi 10cm snehu. To by nebol problém, keby ho z ciest odhŕňali, alebo keby ich aspoň posypali... Keďže tu sa nič také nedeje, začal som ďakovať Pánovi, že sa nemusím trajdať po takých cestách. Teda, nemusím ako nemusím... "Musím". Ale len v rámci farnosti. Tak som sa v obvyklom čase - 7.15 - spolu s mojím bohoslovcom vydal na cesty.

Keď sme zišli z takzvanej asfaltky, auto začalo haprovať. Jednoducho neťahalo. Pár krát zdochlo. Aj som mal chuť si zanadávať, keď sa ho nepodarilo naštartovať. Ale zasa ten pokoj... Neuveriteľné! Posledný úsek cesty (asi 20 min chôdze) sme dali pešo. Pod snehom blato, kde sneh nebol, boli kaluže. Rozprávkovo snežilo. Ako dobre, že v Perlate sú sestričky.

Neviem čím to je, ale tu v Albánsku akoby na snehu bolo napísané "Zákaz vychádzania!" (to isté platí, aj keď sa teplomer vyšlphá nad 35°C) Do kostola neprišiel nikto. Po šálke čaju sme išli skúsiť do Proseku a Malaja. Nazbieralo sa po 8 duší.

Možno aj mám právo sa hnevať, frflať, nadávať ako mi nič nevychádza, ako sa trápim a zodieram, ako mrhám čas a energie... Možno. Ale naučil som sa, že to nikam nevedie a strašne to vyčerpáva. Tak sa radšej teším. :-) Naozaj úprimne. Nemyslím si, že sa všetko podžubalo a že je to všetko nanič. Naopak. Som presvedčený, že to všetko je v Pánovej réžii. Jeho logika občas vyznieva zvláštne, niekedy zarážajúco. Ale funguje s presnosťou hodnou Boha...