V období problémov často ovládne dušu chlad a temnota.
V jednom príbehu sa hovorí, že istý mladý mních požiadal o duchovný rozhovor. Trápil ho veľký problém, o ktorom sa chcel z hĺbky duše porozprávať so starým skúseným rehoľníkom.

„Otče,“ začal mladík, „myslím, že už nemôžem dlhšie zostať v kláštore. Keď som sem vstúpil, bol som nadšený a presvedčený o tom, že tu nájdem naplnenie svojho života. Lenže teraz už nič z toho necítim.
Neteší ma modlitba, práca ani život. Odrazu je okolo mňa tma. Jednoducho už nemôžem ďalej.“

Starý mních trpezlivo počúval a dlho mlčal. Nakoniec pokojne povedal: „Pozrite, brat môj.
Okolo nášho kláštora sa rozprestierajú hlboké lesy. Keď som sem pred mnohými rokmi vstúpil, boli tieto lesy ešte nepriechodnejšie. Na mnohých miestach to bola ozajstná džungľa. Spomínam si dobre, ako ma raz poslali za nejakým chorým. Vyrazil som predpoludním. Keď som sa chystal na spiatočnú cestu, už sa stmievalo. Keď som prišiel k lesu, bola už hustá tma a nemohol som nájsť cestu. Vedel som, že kláštor už musí byť pomerne blízko, lenže noc bola tak tmavá, že som v tej húštine začal naozaj blúdiť. Už mi zostávalo len jediné!“

„Isto ste sa začali modliť,“ skočil mu mladý mních horlivo do reči. – „Posadil som sa,“ odpovedal starý páter, „a nerobil som vôbec nič. Iba som počkal, pokiaľ nezačalo svitať. Potom som už bez problémov našiel cestu ku kláštoru.
A vy tiež nič nerobte, priateľu, nerobte teraz vôbec nič. Posaďte sa a počkajte, až sa rozjasní.“

Prajem vám, ktorí prechádzate svojou životnou temnotou, aby ste si dokázali trpezlivo a s dôverou v Boha počkať na svetlo nastávajúceho dňa.

Sonja Bachlová: Příběhy nejen pro nemocné (Karmelitánské nakladatelství).

Zdroj: www.pastorace.cz