"Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť"...znel responzóriový žalm piatu pôstnu nedeľu...priznám sa, že ma pritom oblieval pocit nehy a blaženosti, plne si uvedomujúc podstatu a silu slov, ktoré prechádzali mojimi ústami. Mám naozaj úžasnú radosť z toho čo sa mi dostáva, mám radosť z toho prekrásneho vzťahu, v ktorom žijem a v ktorom už tretí rok vytrvalo a s láskou prikladám tehličku k tehličke a zo všetkých síl sa snažím budovať Pánovi ten najkrajší príbytok, hoden Jeho lásky...
Svoje áno som mu povedala v bolestiach a zraneniach spôsobených ľuďmi, ktorých som milovala...Moje áno ale nebolo vyrieknuté s vypočítavosťou ani s očakávaním okamžitého výsledku. Vedela som len, že sa dávam na dlhú cestu a že na jej začiatku nemôžem ani len tušiť, čo ma čaká...No napriek tomu som tak veľmi zatúžila po Božej láske plne si uvedomujúc, že jej nie som a dlho nebudem hodná...
Tak veľmi ma zraňovala moja vlastná hriešnosť a priznám sa, že som sa bála pristúpiť k sviatosti zmierenia po tak dlhej dobe...netušiac akú silu táto sviatosť má...Boh je totiž tak úžasný, že mu stačilo už to moje áno vyrieknuté v srdci, už samotné rozhodnutie, že sa túžim a chcem s Ním zmieriť, že sa mu chcem odovzdať celá so všetkými svojimi hriechmi a slabosťami. Už vtedy mi podal svoju pomocnú ruku, už vtedy bol pri mne a pomohol mi s vyznaním mojej hriešnosti...Dnes viem, že bez Jeho nesmiernej lásky a nikdy sa nekončiacej zhovievavosti k nám hriešnikom, by som to sama nikdy nedokázala...
Niekto by si povedal, že to bol chabý pokus o únik z reality...upnutie sa k niečomu neviditeľnému...čo mi nemôže ublížiť. Omyl je však pravdou. Pravda je taká, že som "dovolila" Bohu, aby sa ma dotkol...a pritom sa nás všetkých tak veľmi chce dotýkať...Pokorne a nevtieravo sedí na prahu dverí každého srdiečka a vytrvalo a neúnavne čaká na naše rozhodnutie, či mu vôbec a do akej miery dovolíme do ňho vstúpiť. Uspokojí sa aj s maličkým priestorom, ktorý mu vydelíme, pričom plne a do krajnosti rešpektuje "našu predstavu" o veľkosti Jeho lásky...a srdce mu krváca, že sa nevieme, nechceme zbaviť tých našich predstáv...jednoducho mu nechceme dovoliť, aby nás miloval...asi sa mu nevieme, bojíme v plnej dôvere odovzdať...
Môj nový život vo viere a krásny vzťah s Pánom nezačal tým, že som zmenila svoj výzor, zamestnanie, alebo priateľov, nezačal mojou izoláciou od ľudí...Začal jednoducho tým, že som sa v pokore vo svojej slabosti a so všetkým čo mám Bohu plne odovzdala. Začal sa mojou absolútnou dôverou v Neho, dôverou v Jeho lásku a nekonečné milosrdenstvo. Aj keď som vtedy ešte nič nechápala, ani som sa nesnažila...snažila by som sa aj tak o nepochopiteľné....Prijala som Jeho pomocnú ruku a nechala som sa Ním viesť a pretvárať...a priznám sa, že mnohokrát ako keby opodiaľ, tíško a s úžasom sledujem a pozorujem ako si ma Pán modeluje a mám z toho naozaj radosť.
Dnes viem, že to sa nemením ja, ale že sa mení moje srdiečko. Nevymedzila som v ňom Bohu len maličký priestor, dala som mu ho celé a On sa mi do celého vložil, takže teraz v ňom mám ten najväčší poklad. Mám srdce plné lásky, nehy, radosti a pokoja...čo viac môžem chcieť? Je to dar nad dary, ničím nezaslúžený, pri ktorom aj kríž dostáva úplne iný rozmer. Rozmer meraný opäť láskou, rozmer nezmerateľný s hodnotami ponúkanými týmto svetom...Mám si ešte vôbec z čoho vyberať?
Pred nedávnom sa ma s údivom v očiach opýtala jedna milá pani pred vstupom do kostolíka, či sem naozaj chodím každý deň a tíško dodala,...že veď vyzerám tak normálne...
Kiež by som tak vedela vysvetliť nevysvetliteľné, kiež by som tak vedela vysvetliť ako človek už potom nič nemusí...z dôvodu, že musí, ale že tak veľmi chce a túži byť s Bohom v neustálom spojení a ani nevie kedy a ako sa sám od seba zbavuje všetkého, čo mu v tom spojení bráni...Čerpajúc z litery Božieho slova kúsok po kúsku zhadzuje zo seba ten starý šat a ponáhľa sa obliecť si ten nový.
Jenoducho človek ako keby nastúpil na balón smerujúci hore k Božiemu tajomstvu a snaží sa ten balón odťažiť od všetkého, len aby bol k nemu čo najbližšie....Jedine láska, Božia láska môže mať takúto hnaciu silu. Je to jedine Božia láska, pod dotykom ktorej sa roztápajú aj tie najväčšie, neroztopiteľné kusy ľadu.
Pôstny čas je tým úžasným prostriedkom na stretnutie s Bohom. Tu nejde o stíšenie a o odopieranie si pôžitkov preto, že si to pôstny čas vyžaduje. Ide tu o túžbu srdca byť čo najbližšie k tomu úžasnému tajomstvu obety kríža, ide o túžbu srdca aspoň trochu pochopiť ten nezmerateľný rozmer lásky, ktorý sa nám dal už pred dvetisíc rokmi a ktorý sa nám dáva dodnes všetkým a rovnakým dielom...Stačí sa len natiahnuť a aspoň kúsok si vziať....Tak ako to spieva žalmista: "Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek čo sa utieka k nemu".. Ž 34,9
Tak sa nebojme prijať aspoň kúsok lásky, ktorá sa nám s takou láskou dáva, alebo sa bojíme šťastia, bojíme sa lásky?
- blog používateľa Mária Škrabáková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač