Zavše akoby v tebe prebývali dvaja ľudia.
Jeden, ktorý robí všetko dobre a ktorého ukazuješ aj navonok,
a druhý, ktorého ukrývaš a za ktorého sa hanbíš.
V každom človeku je akási hlboká priepasť.
Stretávam ľudí, ktorí napriek svojej najlepšej vôli stále znovu upadajú do svojho starého zla.
Ľudí, ktorí by radi žili dobre a predsa robia veci, ktoré sami nechápu.
Prečo je to tak?
Lebo človek nie je Boh, ani anjel, ani žiadna superbytosť, iba malý pútnik na dlhej ceste.
A predsa je človek úžasná bytosť.
Skúsenosť vlastnej slabosti ho robí chápavejším pre jeho blížnych. Kto si nikdy neprizná vlastné zlyhanie, stráca sebakritickosť. Srdce mu stvrdne na kameň, neschopné utešiť, pochopiť, či odpustiť.
Nemusíš sa čudovať vlastným slabostiam a chybám. pred svojimi tienistými stránkami neunikneš. Ale nesmieš ich ani vylepšovať a vydávať ich za cnosti. Musíš sa naučiť s nimi žiť.

Nik nie je taký dobrý, ako býva vo svojich najlepších chvíľach,
ale nik nie je ani taký zlý, ako je vo svojich najhorších okamihoch.

Sú ľudia, ktorí všade so sebou vláčia svoje problémy. Ani na chvíľku ich nepustia.
Nevedia sa z ničoho tešiť. Ich srdce je plné starostí. kam sa len pozrú, všade vidia problémy.
Čokoľvek počúvajú, počujú starosti.

Priateľstvo a láska kvitnú, kde sú ľudia prívetiví, láskaví v úsudku, láskaví v slovách a láskaví vo vzájomnom styku.

Phil Bosmans – Mám ťa rád