O empatii – zamyslenie nad homíliou pápeža Františka

Otázky z homílie pápeža Fratiška – Sme schopní zažívať bolesť druhých, trpieť s trpiacimi, vcítiť sa do situácie druhých, do situácie ich utrpenia? – majú jedno spoločné: ukazujú na nedostatok empatie.
Ak mu chceme čeliť, je dobré porozumieť aj tomu, ako sa takýto nedostatok empatie vyvinie a prejavuje.
Téme sa kedysi venovala i relácia slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu:
Očami viery, vedy a kultúry: Patologické dôsledky porúch vo vývine - Narcizmus [2].
Nielen slová pápeža Františka, ale aj slovenská súčasnosť ukazuje, že táto téma je stále aktuálna. Preto reláciu Vatikánskeho rozhlasu ešte doplníme poznatkami odborníkov a praktickými skúsenosťami z pastorácie.
(aktualizované!)

Ako narcistická porucha osobnosti býva označovaná práve psychologická dimenzia prvého zo siedmich hlavných hriechov – „pýchy“, charakteristickej potrebou obdivu a neschopnosťou empatie.
Preto je užitočné porozumieť, kde a ako sa prejavuje.
Keďže sa vyskytuje aj v pastorácii - uvádza relácia vatikánskeho rozhlasu [2] - vyberám z nej aspoň úryvky so vzťahom k pastorácii:

Psychiater Len Sperry vo svojej knihe Psychológia, služba a komunita rozlišuje vzhľadom na narcistickú poruchu či štruktúru osobnosti narcizmus reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny.

Ako sa ľudia trpiaci reaktívnym narcizmom prejavujú, keď sa ocitnú v pastoračnej službe cirkevnej komunity?
Odpovedá psychiater Len Sperry:
„Reaktívni narcisti, ktorí sa v cirkevnej komunite dostanú do vedúcej pozície, môžu zapríčiniť závažné problémy. Zvyčajne túžia obklopiť sa vlastnými obdivovateľmi. Keď idú za realizáciou vlastných cieľov, nezáleží im na tom, či niekoho zrania, naopak, majú tendenciu obviňovať a znevažovať iných, aby vynikla ich nadradenosť [3]. Vzhľadom na nedostatočnú schopnosť empatie sú necitliví na pocity a potreby druhých. Pokúšajú sa realizovať veľké ciele a projekty, ktoré však vzhľadom na nedostatočnú schopnosť pravdivého hodnotenia reality dokončia neúspechom. Ak sa tak deje, vinu prisudzujú iným.“

Sebapodvádzajúci narcizmus sa podľa Sperryho u ľudí v pastoračnej službe cirkevnej komunity môže prejaviť tým, že „pastoračná služba je priaznivou príležitosťou na to, aby sa v človeku posilnilo a potvrdilo jeho grandiózne self. Pre sebapodvádzajúceho narcistu sa teologická vízia služby ako „povolania od Boha“, znak toho, že »bol vyvolený«, môže stať potvrdením vnútorného presvedčenia o vlastnej nadradenosti a jedinečnosti, ktorá ho predurčila byť iným ako ostatní. Ak takéto osobnosti zastávajú verejné činnosti, ako sú predsedanie liturgickým slávnostiam, kázanie či vedenie chórového zboru, majú tendenciu vnímať tento náboženský kontext ako príležitosť na realizáciu a predvedenie sa v zmysle ich povolania. Takto ich pastoračná služba bude úspešná natoľko, nakoľko liturgické zhromaždenie bude »zrkadliť«, obdivovať a oceňovať ich samých. Narcista je v podstate presvedčený, že cieľom liturgie je »kult« jeho vlastnej osoby“.
V pastoračnej službe sa vyskytujú takíto narcisti aj medzi kresťansky angažovanými laikmi. Napríklad ako vedúci modlitbových alebo evanjelizačných spoločenstiev či katechéti. Najčastejšie sú tam, kde možno využiť kresťanské témy na získavanie nasledovníkov - budovanie fanklubu a zároveň sa zbaviť zodpovednosti za prípadný neúspech aktivít na účet Božej prozreteľnosti.

V pastoračnej službe sa konštruktívny narcista môže podľa Sperryho prejaviť tak, že, hoci sa kvalitatívnym spôsobom odlišuje od predošlých typov narcistických porúch osobnosti, aj tak jeho charakteristickou črtou je „umenie manipulácie [4] a často sa správa oportunistickým spôsobom. Navzdory tomu má však schopnosť spolupracovať s inými. Prejavuje sa veľkou dôverou vo vlastné schopnosti a rozhodnosťou dosiahnuť vlastné predsavzatia a ciele. Je však schopný prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a nezvaľuje vinu na iných v prípade neúspechu. Niekedy je však ľudsky chladný a málo pozorný voči potrebám iných. Zároveň však disponuje citlivosťou, ktorá mu umožňuje iných inšpirovať k podujatiam spoločného dobra, ktoré presahujú čisto osobné záujmy“.

Možno teda v krátkosti zhrnúť, že reaktívnych narcistov charakterizuje neschopnosť reálne vnímať skutočnosť, exhibicionizmus, nadradenosť a grandióznosť, neschopnosť empatie, čiže vcítenia sa do iných. Vzťah k iným je postojom v zmysle „použi a odhoď“. Sebapodvádzajúci narcisti sa prejavujú menšou nadradenosťou a sú menej despotickí. Tiež im však chýba empatia a často sú vnímaní ako prefíkaní a afektovaní. Aj konštruktívni narcisti sú ambiciózni, manipulujúci a precitlivení na kritiku. Predsa však prejavujú dostatočnú dôveru v seba samých, sú schopní zodpovednosti za vlastné činy, sú adaptabilní a vedia reagovať s humorom v komunikácii a v spolupráci s inými. Konštruktívni narcisti preto nie sú príčinou vážnejších problémov v sociálnom a interpersonálnom živote, na rozdiel od predošlých dvoch typov narcistických porúch osobnosti.
Viac na túto tému sa možno dočítať v knihe s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Autor: Leopold Slaninka SJ

Reláciu vatikánskeho rozhlasu dopĺňa postreh o ľuďoch, ktorí bývajú častejšie obeťou takýchto narcistických foriem správania. Odborníci na duševné zdravie [5] konštatujú, že narcistickí jedinci vyhľadávajú „takové partnery, kteří jsou ochotni se za ně za každých okolností postavit a často se dokonce i vzdávají své autonomie, aby se jim dostalo náklonnosti, např. partnery se závislou osobnostní strukturou. Ze začátku většinou do vztahu hodně investují – obdarovávají svého partnera, dávají mu pocit důležitosti. Postupně je tento partner manipulován k tomu, aby převzal některé závazky narcistického jedince, až se to stane zvykem. Je možné říci, že platí, že narcistické osobnosti si hledají partnery podle toho, jak snadno jsou manipulovatelní.“

A najľahšie manipulovateľní sú ľudia citovo zranení a nezrelí, ktorí v Cirkvi hľadajú pomoc...
Ak pri tom hľadaní natrafia na narcistov, bývajú síce spočiatku nadšení [6], ale často sa neskôr ich zranenie prehĺbi a budú iba využití na budovanie fanklubu narcistov, lebo práve tí túžia obklopiť sa vlastnými obdivovateľmi a evanjelizáciu používajú skôr iba ako prostriedok na nábor fanúšikov - najprv pre seba, až potom prípadne pre Ježiša, čo však - pochopiteľne - nezverejňujú, niekedy ani sami pred sebou (napr. sebapodvádzajúci narcisti).
Ba neraz sa stáva, že ak si niekto uvedomí narcistickú črtu správania narcistu, najoddanejšie ho začnú obhajovať a jeho narcizmus popierať tí členovia jeho fanklubu, ktorých do vzťahu s ním priviedla najväčšia trauma alebo núdza, najväčšia potreba túto traumu či núdzu zahojiť. Čím viac sú vo vleku očakávania, že sa ich núdza zahojí, tým viac sa odďaľuje čas ich precitnutia z ilúzie, že s narcistom môžu praktizovať ľudsky opravdivý a duchovne naplnený vzťah.
Ak bolo na začiatku textu napísané „ľudia trpiaci reaktívnym narcizmom“, tu to treba poopraviť. Okolie reaktívneho narcistu trpí jeho poruchou omnoho viac, než samotný narcista (či narcistka - porucha nie je závislá na pohlaví).
Práve nádej na zahojenie tej traumy alebo núdze - citového dlhu - členom fanklubu prekáža v precitnutí, lebo odďaľuje ochotu priznať sami sebe a iným, že narcista ich manipuluje a zneužíva na dosahovanie svojich cieľov. Čím viac očakávaní a snahy o zahojenie svojej núdze do vzťahu s narcistom investovali, tým ťažšie je im uvedomiť a priznať si, že táto investícia bola márna. A práve takých členov fanklubu si narcista najviac užíva, práve v nich ľahko buduje (falošnú) nádej na zahojenie ich traumy - len keď budú pracovať na dosahovaní narcistom stanovených cieľov.
Aj keď si po nejakom čase už začnú všímať rôzne narcistove nedostatky, ešte dlho zostávajú „ochotni se za ně za každých okolností postavit“ - ako to vyjadril Sperry - a myslia si, že to len oni sa majú ešte trochu viac snažiť a lepšie to narcistickému vodcovi vysvetliť, a keď tých pár nedokonalostí napravia, potom to už bude ono.
Ale zvyčajne to tak nebýva!

Ďalšou narcistom ľahko manipulovateľnou skupinou môžu byť tí, ktorých problém psychiater Viktor Frankl nazýva kolektívna neuróza. Prejavuje sa nasledovnými príznakmi:

1. Provizórny postoj k existencii – žiť pre dnešok – nie je nutné konať a brať osud do vlastných rúk.
2. Fatalistický postoj k životu – viera, že brať osud do svojich rúk nie je ani možné. Človek verí, že ho určujú okolnosti (biologické, sociálne, politické, ekonomické...); je posadnutý falošnou vierou v najrôznejšie osudové sily (napr. „astrologické spojenie svojho života s postavením hviezd“).
3. Kolektivistické myslenie: kým človek s provizórnym a fatalistickým prístupom k existencii premárňuje príležitost chopiť sa situácie, tak u dalších príznakov „duchovnej patológie doby“ už nie je schopný ani pochopiť človeka – seba alebo druhého – ako osobu. Kolektivisticky zameraný človek ignoruje svoju vlastnú osobnosť. Rád sa nechá niesť davom. V skutočnosti však davu podlieha a vzdáva sa svojej povahy slobodnej a zodpovednej bytosti.
   ...Tým viac potom chce to, čo iní robia – podľahne konformizmu, alebo koná, čo iní chcú – podľahne totalitarizmu.
4. Fanatizmus: fanaticky zameraný človek ignoruje osobnost druhého, inak zmýšľajúceho človeka. Neberie ho vážne, pretože uznáva iba vlastný názor. Všetko chápe len ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Ignoruje, že niektoré prostriedky znesvätia každý cieľ (nielen napr. násilie, terorizmus, ale aj mäkké násilie - manipulácia!).

Tieto poruchy sú následkom úteku pred zodpovednosťou a strachu zo slobody. Človek trpiaci kolektívnou neurózou (napr. politicky sfanatizovaný jedinec alebo člen sektárskej komunity*), sa tou mierou, akou sa stáva opäť schopným počuť hlas svojho svedomia, stáva tiež schopným svoju neurózu prekonať, uzatvára Frankl v knihe Teorie a terapie neuróz, GRADA Publishing, 1999, str. 102-103.
-----------
(* v tomto zmysle môže byť sektárskou komunitou aj skupina, ktorej názory sú z hľadiska kresťanského vyučovania správne. Sektárskou ju robí nie doktrína, ale psycho-sociálna prax - vzťahy založené na manipulácii.)

V pastorácii býva niekedy tento druh neurózy maskovaný dogmaticky správnou terminológiou, ktorá však v spiritualite kresťana plní nesprávnu funkciu.
Strach zo slobody a útek pred zodpovednosťou sa premenujú na kresťanskú cnosť - na poslušnosť.
V čom je rozdiel?
Citová nezrelosť plodí neurotikovi pokušenie - pocity neistoty, ktoré samy o sebe ešte nie sú hriechom, ale slabosťou psychiky alebo organizmu. Ale keď namiesto toho, aby im človek čelil (vierou a dôverou Bohu) s nimi súhlasí - poddáva sa strachu. A keď to nazýva poslušnosťou, dopúšťa sa okrem zbabelosti aj pokrytectva:
Žalm 36 (35), 2-3: „Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej. Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu…“
…a preto aj ľahšie podľahne narcistovej manipulácii.
Strach zo slobody a útek pred zodpovednosťou - premenovaný na poslušnosť - je motivovaný zbabelosťou a pokrytectvom. Zbabelosť však Biblia zaraďuje ku hriechom ako nevera, vražda, smilstvo, travičstvo, modloslužoba… (Zjv 21, 8)
Ale „v láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach…“ (1Jn 4, 18)
Poslušnosť je motivovaná láskou a pokorou.

Alebo si človek uchová fatalistický postoj k životu, iba za osudovú silu, ktorej sa podrobuje dosadí napríklad i „Ducha svätého“ alebo „Cirkev“. Nezávisle na tom, aký nový názov pre osudovú silu neurotik použije, stále ide o nejasne abstraktnú predstavu virtuálnej postavy, stelesňujúcej vládnucu osudovú silu, ktorá akoby fungovala nad reálnymi vzťahmi a ovládala ich bez potreby spolupráce s ľudským svedomím.
Vtedy človek „vnuknutie Ducha“ vníma asi tak, akoby bol zasiahnutý elektrinou, ktorá sa nepýta na súhlas vôle, nerešpektuje človeka ako osobu. Vyjadrí to slovami: Duch svätý - použi si ma! Akoby človek bol vecou na použitie a to, že bude použitý, dávalo jeho životu zmysel a hodnotové naplnenie.
Vtedy si premieta aj do Ducha svätého neurotickú neschopnosť pochopiť človeka - seba alebo iného - ako osobu - bytosť stvorenú na obraz Boha - teda s rozumom a slobodnou vôľou, ktorá s Bohom spolupracuje vedome a dobrovoľne, nie ako vec na použitie.
Keď takýto postoj človeka - použi ma! - vycíti narcista, prezentuje sa pred ním ako ten, kto má špeciálny patent na ovládnutie osudovej sily alebo „dar od Ducha“… a bude dotyčného človeka pre svoje záujmy používať ako vec o to ľahšie. „Vnuknutia Ducha“ však reaktívny narcista čerpá zo svojho ega, nie od skutočného Ducha svätého.
A manipulovaný človek si bude namýšľať, že slúži Bohu, hoci v skutočnosti slúži narcistovi.
Narcistov fanklub sú zvyčajne ľudia, ktorí túžia naplniť sa sebaocenením skrze narcistu, na ktorého prenesú svoju zodpovednosť za vlastný život a ktorého sami pred sebou splnomocnia, aby bol nadradený aj nad ich svedomie. A práve preto sa ním aj nechajú používať. Navonok tento fanklub však môže vyzerať ako úspešná pastoračná komunita, ktorá dokáže účinne evanjelizovať.
V skutočnosti však seje aj kúkoľ, nie iba pšenicu!
Kto si uchoval svoju závislosť na osudovej sile, svoj útek od slobody a zodpovednosti a len svoju závislosť previedol napríklad z horoskopu na evanjelizujúceho narcistu, ten ešte nedosiahol kresťanské obrátenie od tmy ku Svetlu:
Jn 8, 34-36: „Ježiš im povedal: »Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.«“
Treba však povedať, že Boh niekedy pracuje aj s takto nedokonalým obrátením, ak je z hľadiska subjektívneho postoja človeka opravdivo úprimné. Utrpenie, ktoré čiastočne obrátenému vyplynie z nedostatku empatie narcistického evanjelizátora, na ktorého previedol svoju závislosť, však môže byť aj prostriedkom na dokončenie obrátenia, aj prostriedkom na vyhorenie a odpadnutie.
Prís 13, 12: „Očakávanie, ktoré sa preťahuje, núti srdce chorľavieť, splnená túžba je však stromom života.“
Nádej na uzdravenie bude tým úspešnejšia, čím viac bude obrátený človek veriť nie iba rečiam svojho narcistického evanjelizátora, ale čím viac bude vnímať aj súlad/nesúlad jeho kresťanských rečí a praktického správania (Lk 6, 46-49) a čím lepšie odvolá splnomocnenie, ktorým narcistu nadradil nad svoje svedomie a obnoví svoju vôľu vlastné svedomie počúvať a prijať zodpovednosť za seba a za rozhodovanie o svojom živote.

Záver
Skutočne kresťanská empatia s trpiacimi sa neobmedzuje na súcitné trpenie s trpiacimi, ale pokračuje tak, aby trpiaci boli uzdravení a zajatí vyslobodení Božou mocou, ktorú Ježiš dal apoštolom a ich nástupcom:
Lk 9, 1-2: „Zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých.“
Apoštoli podľa toho konali napríklad tu:
Sk 3, 1-9: „Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu. Práve prinášali istého muža, ktorý bol od narodenia chromý. Denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. Keď videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu. Peter sa naň s Jánom zahľadel a povedal: „Pozri sa na nás!" On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane. Ale Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha. Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha…“