VEĽKONOČNÁ VIGÍLIA
(ak sa neslávi krst)
Na úvod
Tento komentár treba predniesť ešte pred začatím obradov.
Milovaní bratia a sestry, srdečne vás vítam na dnešných obradoch. Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána a vigília, ktorú o chvíľu začneme vonku sláviť, pripomína svätú noc, v ktorú Pán vstal z mŕtvych, a pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií.“ V nej totiž Cirkev bdie, očakáva Pánovo zmŕtvychvstanie a slávi ju sviatosťami kresťanského zasvätenia.
Veľkonočná vigília, v ktorej Hebreji očakávali nočný príchod Pána, ktorý ich vyslobodil z faraónovho otroctva, a neskôr ju slávili ako pamiatku každý rok, bola predobrazom budúcej pravej Kristovej noci, noci pravého oslobodenia, v ktorej „Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu“ (veľkonočný chválospev).
Je tomu už takmer dvetisíc rokov, čo v predvečer izraelskej Veľkej noci bol obetovaný skutočný Baránok – Vykupiteľ sveta. Kristus sa obetoval za nás na dreve kríža a na tretí deň včasráno vstal z mŕtvych. Toto je dôvod, prečo aj my oslavujeme Veľkú noc.
Už od začiatku ju Cirkev slávila každý rok ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Je to noc, keď Kristus premohol smrť, keď vstal z mŕtvych. Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery a nádeje; krst a birmovanie nás uvádzajú do veľkonočného tajomstva: spolu s ním sme zomreli, s ním sme boli pochovaní, s ním vzkriesení a s ním budeme aj kraľovať.
Veľkonočnú vigíliu už dlhšie slávili v 5. storočí, ako to vidno z reči sv. Augustína: „Zmŕtvychvstalý, ktorému trochu dlhším bdením spievame, nám dá, že s ním budeme bez konca žiť a kraľovať.“
Dnešná bohoslužba má päť častí: obrad svetla, ktorý sčasti bude vonku, bohoslužbu slova, svätenie krstnej vody, obetu svätej omše *(a obrad vzkriesenia).
Začneme ju obradom svetla, pretože vzkriesený Kristus neumiera, ale žije novým, večným životom a svieti celému svetu ako záruka do tohto života.
Na začiatku sa v kostole zhasnú všetky svetlá. Kňaz s prisluhujúcimi pôjde von k miestu, kde bude posvätený oheň a od neho sa zapáli veľkonočná svieca – paškál. Svieca je označená číslicami tohto kalendárneho roka a prvým a posledným písmenom gréckej abecedy – alfa a omega, ktoré symbolizujú, že Kristus je počiatok i koniec všetkého. Kňaz vloží do sviece aj hrudky tymianu na pamiatku oslávených Kristových rán.
Keď sa skončia tieto symbolické úkony, veľkonočná svieca sa ako symbol vzkrieseného Krista ponesie v sprievode k oltáru. Na každé zvolanie „Kristus, svetlo sveta“ odpovieme „Bohu vďaka“. Po druhom zvolaní si od paškálu zapália sviečky miništranti a od nich my ostatní. Po treťom zvolaní sa v kostole zapália všetky svetlá okrem sviec. My všetci za ten čas budeme stáť.
Potom nasleduje veľkonočný chválospev. Kňaz *(diakon, spevák) nás v ňom vyzve k radosti, ospieva dnešnú slávnu noc, Božiu dobrotu, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec poprosí nebeského Otca, aby nám svietil v našom živote svetlom, ktorým je Ježiš Kristus, a ktorého zažatá veľkonočná svieca symbolizuje. Počas celého veľkonočného chválospevu budeme všetci stáť s horiacimi sviecami v rukách. Po skončení chválospevu sviece opatrne zhasneme. A teraz vás prosím, aby ste v strede kostola urobili miesto pre slávnostný sprievod, ktorý o chvíľu bude tadiaľ prechádzať.
Po príchode sprievodu do presbytéria
Teraz zostaneme stáť a s horiacimi sviecami v rukách si vypočujeme veľkonočný chválospev. Pamätajme pri tom na slová Písma: „Blažení tí, ktorí očakávajú Pána, keď znovu príde a nájde ich bdieť.“ Tak sa pripravíme na prechod z noci tohto života do dňa večnej slávy.
*(Podľa papierov, čo máte pred sebou, spievajte vo veľkonočnom chválospeve zvolanie).
Po veľkonočnom chválospeve
Bratia a sestry, teraz nasleduje veľmi dôležitá časť tejto vigílie – bohoslužba slova. Počúvajme Božie slovo dôsledne a pozorne, a modlime sa, aby v nás Boh dovŕšil dielo vykúpenia, ktoré Kristus uskutočnil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Sviece už môžete opatrne pozhasínať.
Pred prvým čítaním - pred dlhšou formou
Správu o stvorení sveta, ktorú si vypočujeme v prvom čítaní, nechápeme ako vedeckú rozpravu, ale ako náboženský výrok o Bohu a o svete, ktorý stvoril, a najmä o človeku a jeho vzťahu k Bohu a k svetu. Reč je dôstojná a slávnostná a chce odzrkadliť dokonalosť Božieho diela. Významne sa vyzdvihuje stvorenie človeka. Boh ho stvoril s múdrosťou a láskou na svoj obraz a podriadil mu stvorenstvo. Ono má poslúchať človeka, ale človek ho má spravovať podľa Božieho poriadku.
Na počiatku sveta silou Božieho slova povstali všetky stvorenia, na vrchole ktorých stojí človek stvorený na obraz a podobu Boha.
Pred prvým čítaním - pred kratšou formou
Správa o stvorení človeka je dôstojná a slávnostná a chce odzrkadliť dokonalosť Božieho diela, pričom človek je výrazne vyzdvihnutý nad každé iné stvorenie. Boh ho stvoril s múdrosťou a láskou na svoj obraz a podriadil mu stvorenstvo. Ono má poslúchať človeka, ale človek ho má spravovať podľa Božieho poriadku.
Na počiatku sveta silou Božieho slova povstali všetky stvorenia, na vrchole ktorých stojí človek stvorený na obraz a podobu Boha.
Pred druhým čítaním
Povolanie Abraháma je začiatkom poriadku spásy, ktorý najprv platil pre neho a jeho potomkov, ale potom aj pre všetky národy. Abrahámova viera bola podrobená tvrdej skúške. Abrahám bol pripravený poslúchať, bol by obetoval svojho jediného a milovaného syna Izáka, nositeľa prisľúbení. Boh ušetril Abrahámovho syna, no vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých (Jn 3, 16; Rim 8,32).
Abrahámova viera je pevná a bez výhrad, ochotná obetovať vlastného syna ako znamenie poslušnosti Božej vôli. Obetovanie Izáka, uskutočnené v Abrahámovom srdci, je predobrazom obety milovaného Syna nebeského Otca.
Pred tretím čítaním
Východ z Egypta žije vo vedomí Izraela ako základná udalosť, ktorou sa začína ich spása. Egypt znamenal otroctvo. Červené more by bolo znamenalo pre Izraelitov smrť, keby Boh nebol zasiahol. Apoštol Pavol nazýva prechod cez Červené more „krstom“, predobrazom krstu, v ktorom sme spolu s Kristom zomreli a vstali z mŕtvych. Záchrana v Červenom mori je predobrazom záchranného Božieho zásahu na konci čias (Zjv 15, 3. 4).
Izrael bol vyvedený z Egypta na slobodu. Nepomáha im ich sila, ale Boží zásah: more, ktoré sa rozdelí, a poslušné vody, ktoré ich nechajú prejsť, sa potom stávajú aj znakom trestu. Boh riadi dejiny a Boh súdi.
Pred štvrtým čítaním
V babylonskom zajatí, tak ako aj v Egypte, bola existencia Božieho ľudu ohrozená. Ale po súde Boh zjavil svoju milosrdnú lásku. Izrael mu je „ženou jeho mladosti“, pretože už na Sinaji uzavrel s ľudom zmluvu. Len na okamih zavrhol „manželku“, ktorá sa mu stala nevernou. Ale teraz, keď sa ľud v zajatí obrátil, priviedol ho domov a uzavrel s ním novú zmluvu (porov. Oz 2, 18-22). Slová útechy sú adresované zbúranému Jeruzalemu, smerujú však aj do budúcnosti, k novému Jeruzalemu, obnovenému Božiemu ľudu.
Boh je vo svojej láske k nám verný. Jeho posledné slovo nie je trest; ten neprevláda nad jeho milosrdenstvom. V tieto dni sa v Cirkvi zjavuje Božie milosrdenstvo nad nami. Je to vždy Eucharistia, kde nesmierna láska naberá na seba podobu ukrižovaného Pána.
Pred piatym čítaním
„Poďte k vodám všetci, čo ste smädní.“ Voda prisľúbená prorokom je Duch Svätý, prúdiaci z Pánovej smrti a zmŕtvychvstania; je to milosť, ktorá obnovuje dušu, očisťuje od každého zla a spája ju s Bohom „večnou zmluvou“.
Boh nechce príležitostne pomáhať, ale chce byť „večnou zmluvou“. Od ľudu sa žiadajú tie isté predpoklady (Iz 55, 1-3a): má si byť vedomý smädu a hladu , čiže vlastnej chudoby, a otvoriť sa Božím darom. Úprimne má hľadať Pána a veriť jeho slovu.
Pred šiestym čítaním
Vyhnanstvo Izraela je znakom toho, že opustil Boha, zanechal „prameň múdrosti“, že vieru nahradil neverou, nedôverou. Treba znovu nájsť vieru v božskom zákone, v slove, ktoré vyjadruje Božiu vôľu.
Človek sám nemôže nájsť pravú múdrosť. Iba Boh pozná svoje tajomstvá a pravdu o všetkých veciach. Zákon zo Sinaja ukazuje na moc Krista, v ktorom sa nám zjavila Božia múdrosť a moc (1 Kor 1, 23-25).
On – Kristus – je pre všetkých ľudí cestou a pravdou (Jn 14, 4).
Pred siedmym čítaním
Izrael sa dostal do vyhnanstva pre svoj hriech, preto, že zneuctil Božiu svätosť. Záchrana Izraela je dielom Božej milosrdnej lásky. Táto záchrana však nespočíva len v tom, že Izrael sa vrátil do svojej vlasti. Potrebné je aj obrátenie a obnova, a tá nespočíva v moci človeka. Sám Boh mu dá nové srdce a nového ducha, aby mohol byť Božím ľudom. Izrael bol naším predobrazom. Aj nás milosrdná láska priviedla do Božieho kráľovstva. Boh nám dáva vo sviatostiach nové srdce a nového ducha, aby sme mohli byť jeho ľudom a aby on, Pán, bol naším Bohom.
Po poslednom čítaní zo Starého zákona
A teraz nadišla chvíľa, keď tento chrám zaplesá veľkonočnou radosťou. Kňaz zaspieva slávnostné Glória a opäť zaznejú radostné tóny organu i mohutný hlahol zvonov, ktoré od Zeleného štvrtka mlčali. Tento chrám i celý svet zaplaví radostná zvesť, že Kristus slávne vstal z mŕtvych. Na znak toho sa od veľkonočnej sviece zapália všetky ostatné sviece na oltári a prinesie sa socha Zmŕtvychvstalého. Potom si túto zvesť vypočujeme i z novozákonného čítania a z evanjelia.
Po modlitbe dňa pred epištolou
Kristus zomrel a vstal z mŕtvych a už nikdy nezomrie. Jeho život je božským životom. A do tohto života vstupujeme krstom aj my. Tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa má odrážať aj v našom živote. To sa stáva, keď v sile krstu umiera v nás hriech a začíname žiť novým životom v Duchu Svätom.
Po epištole
Teraz všetci vstaneme. Kňaz zaspieva slávnostné Aleluja a my ho budeme opakovať v žalme, ktorý toľko ráz citovali apoštoli pri hlásaní veľkonočnej zvesti.
Aleluja je vlastná staroliturgická pieseň veľkonočnej radosti. Od Popolcovej stredy zamĺklo a teraz po dlhšej prestávke zazneje chrámom a bude sprevádzať jasavú oslavu Zmŕtvychvstalého. Aleluja je hebrejské slovo a doslova značí: chváľte Boha. Ale už v Starom zákone stráca svoj zúžený význam a stáva sa jasavým pozdravom. Aleluja je najstarším spevom radosti, najmä veľkonočnej. Ako jasavý víťazoslávny pozdrav Kráľovi – Mesiášovi spája v kresťanskej liturgii chválospev Cirkvi putujúcej s Cirkvou víťaznou. Veď podľa Zjavenia sv. Jána (Zjv 19, 6) zaznieva v nebi ako hukot mohutných vôd a hlas veľkého zástupu: aleluja Božiemu Baránkovi.
Aleluja ako vlastný veľkonočný liturgický spev bohato zaznieva najmä vo Veľkonočnom období, no okrem Pôstneho obdobia doprevádza liturgiu aj po celý rok a vtláča kresťanskému životu pečať veľkonočnej radosti.
Pred evanjeliom
Evanjeliom sa nám teraz zvestúva Pánovo zmŕtvychvstanie, čím vyvrchoľuje celá liturgia slova. Tak ako epištola bola prvou veľkonočnou kázňou, tak zasa evanjelium je prvou veľkonočnou zvesťou. Kňaz *(diakon) zastupuje v liturgii anjela zvestujúceho veľkonočnú novinu.
Po homílii
Z tohto komentára sa môže čerpať aj v homílii.
Kristus vstal z mŕtvych, dovŕšil naše vykúpenie a omilostil nás. Milosti ním získané prijímame najmä vo sviatostiach, z ktorých prvou a najdôležitejšou je krst. Aby toto tajomstvo bolo naplno vyjadrené, bude sa pri dnešnej slávnosti vysluhovať sviatosť krstu. Teraz máme pred očami tých, čo chcú byť svätým krstom začlenení do Cirkvi a v litániách ku všetkým svätým budeme spoločne za nich prosiť, aby im Pán udelil milosť znovuzrodenia. Kňaz teraz najprv posvätí krstnú vodu.
Voda je plná tajomstiev. Čistá a priehľadná voda sa javí ako skromný a prostý živel, ktorý chce slúžiť: očisťovať a občerstvovať. Masy vody akoby tajili čosi tajomné v nedohľadných hĺbkach. A zasa vody valiace sa mohutnými prúdmi akoby naznačovali silu Božej moci.
A tak chápeme, prečo je voda hmotnou súčasťou sviatostného znaku prvej sviatosti. Mocou Ducha Svätého je nositeľkou nového, božského života. V krste sa rodia noví ľudia, znovuzrodení z vody a z Ducha Svätého.
A práve vo Veľkonočnej vigílii, keď oslavujeme víťazné zavŕšenie vykupiteľskej obety, z ktorej vyprúdil nadprirodzený život, Cirkev svätí vodu, posvätnú látku na znak sviatostného zmŕtvychvstania a znovuzrodenia. Očisťuje od hriechu a dáva nadprirodzený život. A tak ako prirodzená voda skrýva v sebe čaro krásy a moci, ešte viac krstná voda tají v sebe tajomstvá nadprirodzenej krásy a moci.
Po posvätení krstnej vody
Všetci sa postavíme a od miništrantov si zapálime sviece, pretože teraz nasleduje obnovenie krstných sľubov. Verejne sa zriekneme hriechu, vyznáme svoju vieru, a tak duchovne obnovíme svoj krst. V závere krstného obradu nás kňaz pokropí svätenou vodou. Všetky tieto úkony a slová nám majú pripomenúť náš vlastný krst, keď sme s Kristom duchovne povstali k novému životu. Pri tomto obrade môžeme za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.
Po modlitbe veriacich
Bohoslužba teraz pokračuje slávením Eucharistie. Pri obetovaní položme v duchu na oltár všetky svoje radosti a žiale, úspechy i sklamania, ale predovšetkým svoje srdcia.
S Kristom sme vstali z mŕtvych a skrze Krista ďakujeme za to Otcovi. Prosme ho, aby sme boli vierohodnými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania.
Darujme Pánovi seba samých – takých, akí sme, a prosme ho, aby nás v túto noc premenil na takých, akých nás chce mať on. Prijatím viditeľného chleba sa spojíme s telom a krvou vzkrieseného Pána, a to bude zárukou nášho vzkriesenia pri jeho druhom príchode.
Po modlitbe po prijímaní
Ak sa koná obrad vzkriesenia až na Veľkonočnú nedeľu, je potrebné ohlásiť čas jej konania, po prípade vyzvať veriacich k príprave na túto slávnosť.
Ak sa koná teraz, po slávení Veľkonočnej vigílie, možno použiť nasledujúci komentár:
V našich krajoch sa podľa prastarej tradície slávi Kristovo vzkriesenie osobitným obradom vzkriesenia *(a slávnostným sprievodom). Procesia na oslavu vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou.
Nech nám tento obrad pripomenie to najkrajšie posolstvo života, aké človek človeku tejto planéty môže zvestovať. Nech naplní naše srdcia radosťou, ktorú nám nikto nebude môcť vziať a istotou, ktorú nám prináša vzkriesený Ježiš.
*(Miništranti teraz pôjdu medzi vás, aby vám zapálili sviečky svetlom z veľkonočnej sviece. S horiacimi sviečkami potom všetci pôjdeme v liturgickom sprievode, ktorý bude usporiadaný takto: na čele sprievodu sa ponesie kríž s dvoma sviecami, za nimi pôjdu deti a mládež, *(ďalej hudba a spevokol), za nimi asistencia, potom paškál, socha Zmŕtvychvstalého, *(za ňou diakoni a kňazi), ďalej miništranti so zvončekmi, asistujúci s kadidlom a napokon kňaz s Oltárnou sviatosťou *(aj s asistujúcimi diakonmi; nad ním štyria asistujúci ponesú baldachýn). Za kňazom sa potom môžete pripojiť aj vy ostatní.
Prosím, sledujte tento obrad na papieroch, ktoré máte k dispozícii, aby ste sa mohli zapojiť do odpovedí).
Keď procesia vojde naspäť do chrámu, budeme spievať hymnus Teba, Bože, chválime a pieseň Ctime túto Sviatosť slávnu. Potom nám kňaz udelí požehnanie so Sviatosťou Oltárnou, ktorým sa dnešné obrady skončia. Na záver ešte zaspievame mariánsku antifónu Raduj sa, nebies Kráľovná.
*(A teraz vás všetkých, čo stojíte v strede kostola, znova prosím, aby ste urobili miesto pre sprievod).
__________
Komentáre k Veľkému týždňu a k veľkonočnému trojdniu
Komentáre spracovali bohoslovci Kňazského seminára svätého Gorazda v Nitre ako prílohu k dielu Kvetná nedeľa a Veľkonočné trojdnie.
*Pozn.: Slová v zátvorkách sa môžu podľa okolností vynechať alebo zameniť.
© Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra 1998