Benedikt XVI. oslávil 65. výročie kňazskej vysviacky s pápežom Františkom
Emeritný pápež Benedikt XVI. dnes slávi 65. výročie kňazskej vysviacky. Tento významný deň strávil v spoločnosti pápeža Františka, ktorý ho slávnostne prijal v Klementínskej sále Apoštolského paláca.
Petrov nástupca si na úvod svojho príhovoru položil otázku, čo sa skrýva za príbehom Josepha Ratzingera. Odpoveď našiel v Jánovom evanjeliu, kde sa Ježiš pýta Petra, potom čo ho trikrát zaprel, či ho miluje a Peter mu odpovedá: „Pane, ty vieš všetko ty vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,15-19):
„A to je lajtmotív, ktorý dominuje celému životu prežitému v kňazskej službe a teológii, ktorú ste nie náhodou definovali ako «hľadanie milovaného»; to je to, o čom ste vždy vydávali svedectvo a aj dnes svedčíte: že rozhodujúcou vecou v našich dňoch – slnečných či daždivých – tou, s jedine ktorou prichádza všetko ostatné, je, že Pán je naozaj prítomný; že po ňom túžime, že sme mu vnútorne nablízku, že ho milujeme, že v neho skutočne hlboko veríme a veriac ho naozaj milujeme. Je to táto láska, ktorá nám skutočne napĺňa srdce, táto viera je to, čo nám umožňuje kráčať v istote a pokoji po vode, aj uprostred búrky, tak ako sa to stalo Petrovi; táto láska a táto viera sú tým, čo nám dovoľuje hľadieť do budúcnosti nie so strachom alebo s nostalgiou, ale s radosťou, a to aj v pokročilom veku nášho života“.
Z homílie pápeža Františka na námestí v Gjumri v Arménsku
...Viera je aj nádejou pre vašu budúcnosť, svetlom na ceste života. Je tým druhým základom, o ktorom by som vám chcel hovoriť. Vždy je tu nebezpečenstvo, ktoré môže nechať vyblednúť svetlo viery – pokušenie zredukovať ju na niečo z minulosti, niečo dôležité, ale patriace do inej doby, ako keby viera bola krásnou knihou s miniatúrami na uchovanie v múzeu. Ak je však viera uzavretá v archívoch dejín, stráca svoju premieňajúcu silu, živú krásu a pozitívnu otvorenosť voči všetkým. Viera sa však opätovne rodí z oživujúceho stretnutia s Ježišom, zo skúsenosti jeho milosrdenstva, ktoré dáva svetlo všetkým životným situáciám. Prospeje nám dennodenne oživovať toto živé stretnutie s Pánom. Prospeje nám čítať Božie slovo a v tichej modlitbe sa otvárať jeho láske. Prospeje nám dovoliť, nech stretnutie s Pánovou nehou zapáli radosť v srdci – radosť väčšiu od smútku, radosť, ktorá znáša bolesť a premieňa sa na pokoj.
Anjel Pána so Svätým Otcom: Kto je pre mňa Ježiš?
...„Kto je Ježiš pre ľudí našich čias?“ Ale druhá je dôležitejšia: „Kto je Ježiš pre každého z nás?“ Pre mňa, pre teba, pre teba, pre teba... Kto je Ježiš pre každého nás? - Sme pozvaní stotožniť sa s Petrovou odpoveďou, aby sa stala našou vlastnou odpoveďou a vyznali sme s radosťou, že Ježiš je Boží Syn, Otcovo večné Slovo, ktoré sa stalo človekom na vykúpenie ľudstva, vylievajúc naň hojnosť Božieho milosrdenstva.
Svet viac než kedykoľvek potrebuje Krista, jeho spásu, jeho milosrdnú lásku. Mnohí ľudia registrujú prázdnotu okolo seba a v sebe – azda niekedy aj my –, iní žijú v nepokoji a neistote z dôvodu chúlostivých podmienok a konfliktov. Všetci potrebujeme priliehavé odpovede na naše otázky, na naše konkrétne otázky. V Kristovi, jedine v ňom, sa dá nájsť pravý pokoj a naplnenie každej ľudskej túžby. Ježiš pozná srdce človeka ako nikto iný. Preto ho môže uzdraviť, darujúc mu život a útechu.
Z katechézy pápeža Františka: Milosrdenstvo pozýva k obráteniu
...Keď Ježiš volá po obrátení, nestavia sa za sudcu ľudí, ale robí tak z pozície blízkosti, zdieľaním ľudskej situácie, čiže cesty, domova, stola... Milosrdenstvo voči tým, ktorí potrebovali zmenu života, sa prejavovalo jeho prívetivou prítomnosťou, aby tak každého zahrnul do jeho dejín spásy. Ježiš presviedčal ľudí láskavosťou, láskou, a týmto svojím správaním sa Ježiš dotýkal hĺbky srdca ľudí a oni cítili, ako ich Božia láska priťahuje a pobáda ku zmene života. Napríklad obrátenie Matúša (porov. Mt 9,9-13) a Zacheja (porov. Lk 19,1-10) sa udiali týmto spôsobom, lebo pocítili, že Ježiš ich miluje a cez neho ich miluje Otec. Pravé obrátenie sa udeje, keď prijímame dar milosti; a jasným znakom jeho opravdivosti je to, že si všímame potreby bratov a sme pripravení ísť im v ústrety.
Drahí bratia a sestry, koľko ráz aj my cítime potrebu zmeny, ktorá zahŕňa celú našu osobu! Koľko ráz si povieme: ,Musím sa zmeniť, nemôžem takto pokračovať. Môj život, ak takto pôjde ďalej, neprinesie ovocie, bude to neužitočný život a ja nebudem šťastný‘. Koľko ráz prichádzajú takéto myšlienky, koľko ráz... A Ježiš, ktorý je pri nás, k nám vystiera ruku a hovorí: ,Poď, príď ku mne. Tú prácu spravím ja. Ja ti zmením srdce. Zmením ti život. Urobím ťa šťastným‘.
Z rannej homílie pápeža Františka: „Otče náš“
...„Je to Otec, ktorý nám dáva skutočnú identitu detí. Keď poviem ‚Otče’, prichádzam ku koreňom mojej identity: moja kresťanská identita je byť synom, a to je milosť Ducha Svätého. Nikto nemôže povedať ‚Otec’ bez milosti Ducha. ‚Otče’ - to je slovo, ktoré Ježiš používal v najsilnejších momentoch: keď bol plný radosti, emócie: ‚Zvelebujem ťa, Otče, že si tieto veci zjavil maličkým’; alebo plačúc pred hrobom svojho priateľa Lazara: ‚Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal’; alebo potom neskôr, na konci, v posledných momentoch svojho života, na konci“.
„Ježiš hovorí s Otcom, to je cesta modlitby a preto si dovoľujem povedať, je to priestor modlitby,“ pokračoval ďalej Petrov nástupca, pričom objasnil, že: „bez toho, aby sme cítili, že sme synmi, bez toho, že by sme sa cítili [jeho] deťmi, bez vyslovenia Otče, je naša modlitba pohanská, je to modlitba slov“. Samozrejme, dodal ďalej, môžeme sa v modlitbách obracať na Pannu Máriu, na anjelov a svätých, „avšak základným kameňom modlitby je Otec“. Ak nie sme schopní začať modlitbu týmto slovom, našej modlitbe sa nebude dariť:
Z komentára Martina Kramaru: Nič nie je nemožné
S blížiacim sa letom dostávam - nielen od novinárov - početné otázky o sobášoch. Kedy je možná svadba v kostole, čo všetko k tomu treba, či sa to dá vybaviť aj v zahraničí, atď. Nezriedka sa pripletie aj takéto vyjadrenie: „A mohli by ste mi povedať, či je možné zariadiť cirkevný rozvod - a potom druhé manželstvo v kostole?” Spočiatku ma prekvapovalo, že takúto otázku vôbec niekto kladie. Po mnohonásobnom opakovaní sa nad tým už nepozastavujem. Keď automaticky odpoviem, že nič také ako cirkevný rozvod neexistuje, takmer s istotou už tuším, aká veta bude nasledovať: „Áno, áno, veď viem, vy to tak nevoláte, zle som sa vyjadril, ale mal som na mysli tú anuláciu, teda to zneplatnenie cirkevného manželstva”. I keď nie som cirkevný právnik, rozšírená povera o tom, že Cirkev môže sobáše zneplatňovať ma vedie k tomu, aby som sa pokúsil pripomenúť, objasniť to, o čom som si niekedy myslel, že je pre každého samozrejmé a jasné.
Pápež František lekárom: Súcit je samotnou dušou medicíny
...Svätý Otec František povzbudil lekárov, aby sa vždy snažili vidieť v chorom svojho blížneho. Práve v chorom a trpiacom človeku sa podľa jeho slov „odráža tajomstvo tela samotného Krista“:
„Súcit je adekvátnou odpoveďou na obrovskú hodnotu chorého človeka, odpoveď vyplývajúca z rešpektu, porozumenia a nehy, lebo posvätná hodnota života chorého človeka nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru práve vo svojom utrpení a vo svojej bezmocnosti“.
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- …
- 36
- 37
- 38
- 39
- 40
- 41
- 42
- 43
- 44
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy