V jednej arabskej legende sa hovorí príbeh dvoch priateľov, ktorí cestovali po púšti. Keď prišli na isté miesto, začali sa hádať.
Ten, ktorý zostal urazený napísal mlčky do piesku:
„Dnes ma môj najlepší priateľ udrel do tváre.“
Pokračovali v ceste a v jednej oáze sa rozhodli okúpať. Urazený muž sa začal topiť, ale jeho priateľ ho zachránil. Keď sa spamätal, vyryl do kameňa tieto slová:
"dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život.“
Priateľ sa ho zvedavo opýtal:
„Prečo si najprv písal do piesku a teraz do kameňa?“
Muž s úsmevom odpovedal:
„Keď nás urazí dobrý priateľ, musíme písať do piesku odkiaľ to odveje vietor zabudnutia a odpustenia. Ale keď sa stane niečo dôležité, musíme to vyryť do pamäti svojho srdca, odtiaľ sa to nijako nedá vymazať.“

Odpúšťam ľahko, alebo vo mne zostáva zatrpknutie...?
Čo môžem, čo som vyryl do kameňa napísať do piesku?

José Carlos Bermejo: Príbehy pre uzdravenie duše (Karmelitánske nakladateľstvo)