Máriačalád stále čaká...

Nie všetky noci sú požehnané spánkom. Niektoré majú svoj osud iný a ich náplňou je akési nedočkavé bdenie. František kedysi započul naliehavú výzvu: Choď a oprav môj dom, lebo sa rozpadá! Išlo o kostolík sv. Damiána.
Pri pohľade na národnú kultúrnu pamiatku, ktorou je kláštor kedysi obývaný pavlínmi, nazývaný Máriačalád alebo Mariánska čeľaď, sa nás môže zmocniť rovnako pálčivý pocit, ktorý nám bude rušiť sny a zvolávať nás na jeho obnovu.

Takto situáciu kláštora Máriačalád opísal historik P. Dvořák: "Pred niekoľkými dňami som prišiel na Mariacsalád, kláštor Mariánskej družiny, v lesoch neďaleko Podhájskej. Už som ho nenašiel. Ešte pred niekoľkými rokmi tam bolo múzeum, so strážcom, ktorý ho vartoval, potom si ho v reštitúcii vzala cirkev, nechala bez ochrany a dnes je to rozvalina, presnejšie povedané baňa na stavebný materiál. Na kované rokokové veže, ktoré spomína aj súpis pamiatok, ktosi priviazal lano, na druhý koniec traktor a vytrhol ich zo steny; skončili kdesi v zbere. Z národnej kultúrnej pamiatky, veľkého barokového komplexu zmizla strecha, trámy, dvere, okná, elektrické káble, vodovodné trúbky, veľká časť múrov, zrútili sa nechránené klenby, tisíce tehál skončili v okolitých obciach, kde si z nich postavili šopy a ploty. Vzácne fresky údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď. Vedľa kláštora je parkovisko pre návštevníkov pamätného miesta. Stalo sa z neho verejné smetisko, kam prichádzajú vozíky aj celé nákladné autá plné odpadkov; ale aj autobusy a autá cudzincov; termálne kúpele v Podhájskej sú plné zahraničných turistov, v húfoch prichádzajú na miesta, o ktorých veľa počuli a nevychádzajú z údivu. Sú to samozrejme najmä Maďari, lebo na hranice je len zopár kilometrov. Môžeme hádať, čo hovoria... " (Úvodník v časopise Pamiatky a múzeá č. 2/2007)

Kedysi honosný kláštor, ktorého súčasťou boli kúpele a botanická záhrada, dnes zívajúca ruina poznačená deštruktívnymi zásahmi prírody, no najmä človeka. Kedysi sväté miesto, dnes domov pre potkany. Cely dávno naplnené komtempláciou zdobia dnes rozbité fľaše od alkoholu... fresky nahradili červené fŕkance od paintballistov. Okenné otvory trčia sťa vybité zuby na lebke... Miesto hodné na kvílenie Jeremiášových nárekov.

Ach, ako sedí osamelé mesto (kedysi) plné ľudu, postihol osud vdovy paniu národov... Prehorko plače v noci, líca má zaslzené, niet, kto by ju potešil; priatelia, tí ju opustili, prešli k jej nepriateľom.

Cesty Siona smútia, že niet pútnikov na sviatky: brány má všetky spustnuté.

Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ...


Sionskú dcéru opustila všetka jej nádhera... Sion rozpína ruky, potešiteľa nemá.

Pozriže, Pane, je mi krušno, búri sa moje vnútro, srdce sa vo mne zviera... meč zbíja vonku, vnútri mám tiež smrť.

Ako sa zatemnilo zlato, zmenil sa šľachtený kov! Sväté kamene ležia roztratené po rohoch všetkých ulíc.

Spomeň si, Pane, čo sa s nami stalo, zhliadni a pozri na našu hanbu.

Preto je biedne naše srdce, preto nám stemneli oči. pretože vrch Sion spustol, líšky sa vláčia po ňom.

Prečože na nás zabúdaš naveky, na dlhé časy nás opúšťaš?


Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa, naše dni obnov ako dávno!

Užitočné odkazy:
Pavlínske kláštory na Slovensku

Tajomný kláštor nad Podhájskou

Mariánska čeľaď

Informácie o Žofia Sepešiová

Obrázok používateľa Žofia Sepešiová

Krátke info o sebe (nepovinné)

Rozpoltená osoba.
Náladová.
Flegmatická - pokiaľ nepretečie pohár trpezlivosti... Individualistka hľadajúca spoločnosť. Osamotené duša. Rozorvané srdce ohradené "čínskym múrom", ktorý však skôr plní úlohu Múru nárekov.
Dvere bez kľučky...v ušiach má vatu.
Líška čakajúca princa.
Optimistka pokiaľ má pre čo žiť... pesimistka v hľadaní zmyslu života.
Pochybujúca veriaca.
Smietka vo vetre...

E-MAIL: chokmasulamit@gmail.com

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu