Nebolo ešte príliš neskoro. Vracal som sa zo stretnutia a chcel som sa prejsť pozdĺž pobrežia. Zastavil som sa. Noc bola pokojná.
Pozeral som sa, opretý o zábradlie. Za mnou rýchlo prechádzali nejaké autá a zdalo sa, že vodičov sa akosi netýka krása, okolo ktorej prechádzajú. Skoro som ich prísne odsúdil, ale včas som si uvedomil, že veľmi často sa to stáva aj mne. Nebolo snáď toto zastavenie dnes večer niečím výnimočné?
Mesiac v splne ožiaroval zhluk veľkých šedých a tmavých mrakov, pruh svetla tak majestátne zostupoval až na breh. Vlny ním prechádzali, vnárali sa doňho a kúpali sa v ňom a potom sa dlho rozlievali po pláži.
Pozeral som sa. Celá moja bytosť sa pomaly ukľudnila a zaplavil ma pokoj. Konečne vo mne prebývalo ticho.
Obdivoval som tú krásu!
V nasledujúcom okamihu som sa začal modliť: Ďakujem Ti, Pane, za všetku tú nádheru, ktorú si nám dal.
Potom som si náhle pomyslel, že nestačí, aby som „bral“ a ďakoval, ale že musím prísť na pomoc prírode, ktorá si sama nič neuvedomuje, poskytnúť jej svoje srdce a svoje pery, aby cezo mňa chválili Stvoriteľa. Pred týmto morom, ktoré sa každú noc, každé ráno usilovne snaží byť krásne a nevie o tom a nemôže ponúknuť svoju krásu Bohu, som odrazu dostal strach, že je málo „rozjímavých ľudí“ tu...aj inde, ktorí by Otcovi splácali dlh za svet, ktorý sme od neho dostali.
Michel Quoist: Bùh mě čeká (karmelitánske nakladatelství)
