Spomínam si na svedectvo jedného človeka, ktorý mi hovoril:
„Doma mi nikdy nikto neprial k narodeninám, vždy mi iba nadávali, že nespĺňam ich predstavy. Cítil som, že som im na obtiaž.
Až v mojich tridsiatich piatich rokoch mi po prvýkrát niekto prvý krát k narodeninám povedal: „Som rád, že si.“
Toto potrebuje človek stále počuť od detstva, až po starobu. Pán Boh nám to hovorí celým svojím bytím: „Je dobré, že si, že si taký, aký si.“
Lenže my ho vždy nepočujeme. On nerieši naše vrásky, naše šediny, naše nadbytočné kilá, naše zlozvyky. On nás miluje takých, akí sme. Ak je potrebné niečo zmeniť, chce nám pomôcť to zmeniť, ale jeho láska nie je podmienená našou dokonalosťou.
On jediný je tiež mocný uzdraviť hlboké zranenia, ktoré vyplývajú z toho, že si niekto náš život neprial. „Prešiel som popri tebe...riekol som ti: Ostaň žiť! (Ez 16,6).
Jeho mocné slovo povolania k životu znie nad nami od večnosti: Chcem, aby si žil! Chcem, aby si žila! Lebo keby Boh nechcel, nebolo by nič z toho, čo je.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakladatelství)
