Každý večer pozerám na hviezdy
a hľadám Veľký voz.
Každý večer pozerám do zeme
a hľadám kúsok čistej hliny.
Každý večer si pozerám do očí
a hľadám seba.
Každý večer sa hľadám.
Každý večer pozerám do svetla
a hľadám trochu čiernej tmy.
Každý večer pozerám do noci
a hľadám biely deň.
Každý večer pozerám do rosy
a hľadám úprimnosť.
Každý večer niečo hľadám.
Seba, úprimnosť a iné veci.

Tak tento pokus o poéziu čakal dlhých 38 rokov na svoju reedíciu. :-)
V roku 1973, (mala som krásnych sedemnásť),
bol uverejnený v stredoškolskom časopise.
A dnes dostal znovu šancu.
Ale len preto,
aby som si ním trochu zdvihla sebavedomie.
Nie je to so mnou až také zlé,
tie roky sa na mne skoro vôbec nepodpísali.
Som stále rovnaká.
Hľadám. :-)
Dnes je to síce nielen večer,
ale niekedy celý deň,
a aj objekty môjho hľadania sa trochu zmenili,

najčastejšie je to tvár v pamäti,
či vhodné slovo do vety,

ale stále je to hľadanie... :-)

Tak načo robiť paniku?
Veď život človeka je vlastne o hľadaní.

P.S.

A túto starú básničku som objavila neplánovane.
Samozrejme,
niečo som práve hľadala... :-)