Z prievidzského farského časopisu Bartolomej ma poprosili o rozhovor o ruženci. S láskavým zvolením redakcie tento rozhovor ponúkam aj tu:

Kedysi bol u nás diakonom, teraz pôsobí ako kňaz v ďalekom Albánsku. Tomáš Kuník však zostáva s našou farnosťou v kontakte i naďalej. V krátkom rozhovore nás obohatí o svoj pohľad na modlitbu ruženca.

Majú ľudia dnešnej doby radi ruženec?
Ťažko povedať. Mnohí áno, mnohí ani nie. Ruženec (a modlitba vôbec) je duchovná strava a každý sa prirodzene „sýti“ radšej tým, čo mu viac „chutí“. Netreba však zabúdať, že sú jedlá, aj tie duchovné, ktoré potrebujeme nevyhnutne.
Veriaci v mojej farnosti, najmä tí starší, majú ruženec veľmi radi. V období komunizmu nemali možnosť stretnúť kňaza, prijímať sviatosti a ani čítať Sväté písmo. Duchovne „prežili“ práve vďaka ružencu.

Dá sa povedať, ako by mala vyzerať správna modlitba ruženca?
Cirkev nás učí v ruženci rozjímať o tajomstvách Ježišovho života. Dáva ružencu konkrétnu formu, ktorá sa vyvíjala počas dlhých stáročí. Snažiť sa zachovať vonkajší spôsob modlitby, ponúknutý Cirkvou, to je prvý krok – ale len prvý. Po ňom je mnoho ďalších. Nerád by som zostal len pri nejakej vonkajšej forme, hoci aj tá je potrebná. Ale nie najdôležitejšia.
Každá modlitba, nielen ruženec, je správna vždy, keď vedie k Bohu. Či už vychádza z radosti alebo z bolesti, zo šťastia alebo z trápenia, z vďaky alebo z potreby. Modlitba je postoj srdca túžiaceho odpovedať na Božie pozvanie. Toto sa deje vždy, keď rozjímame o Pánovom živote a necháme sa Máriou poučiť o jej synovi.
Vôbec sa netreba trápiť tým, že myšlienky nám zalietajú k deťom a ich problémom, ku škole, ku skúške či internátu, k ťažkým vzťahom v rodine alebo k pochybnostiam vo viere. Boh má záujem o naše problémy. Nehanbime sa za ne pred ním, nebojme sa ich „objať“ v modlitbe a odovzdať Bohu. Takéto vyrušenia nám ukazujú, za čo sa máme modliť – a to je tiež Boží dar.

Čo by si poradil ľuďom, ktorých táto modlitba nudí, prípadne si na ňu nenachádzajú čas?
Chápem, že opakovanie toho istého stále dookola môže byť nudné a monotónne. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti s ružencom. Mne pomohol Tomáš Kempenský, ktorý odporúča spraviť si na začiatku „malé násilie“, aby sme dosiahli „veľké ovocie“ – čiže vernosť aj napriek nechuti.
Do ruženca, a do modlitby vôbec, je potrebné sa zamilovať. Toto „zamilovanie sa“ je podobné zamilovaniu medzi osobami. Musia sa poznávať, stretávať, byť spolu. Nie je možné skutočne milovať niekoho alebo niečo, čo nepoznáme. Práve to neustále opakovanie „Zdravas Mária,... Ježiš...“ je skutočným rozhovorom s Matkou o Synovi. Ak máme o Syna a jeho život záujem, neunaví nás to. Keď sa po dlhej dobe vrátime domov, vari nás unavuje počúvať mamku, ktorá rozpráva o všetkom, čo sa udialo v rodine?

Aký je tvoj osobný vzťah k ružencu?
Ja osobne mám ruženec rád, hoci, ako som už naznačil, nebolo tomu tak vždy. Ruženec vnímam ako rozhovor s Matkou o Synovi. Práve táto modlitba ma denne učí, že môj život nie je nič iné, ako neustále opakovanie „áno“ Bohu spolu s Máriou – najmä vtedy, keď to moje „áno“ je neisté a povedané s malou dušičkou. Mária je Matka. Ona vie moje nedokonalé „áno“ svojou láskou upevniť. Až potom ho predostrie svojmu Synovi.

http://www.farapd.sk/?id=bartolomej&rok=