Otec si praje, aby sme prinášali hojnejšie ovocie, preto svoje ratolesti čistí (porov. Jn 15,2). A to je skutočnosť, ktorá sa nám veľmi nepáči.
Často si hovoríme: Čo také zlé som urobil, že na mňa Boh zas niečo dopustil? Možno sa niekedy viac pozeráme na život ľudí tohto sveta a hovoríme si, tak ten do kostola nechodí, Bohu sa iba rúha, a má pritom krásnu ženu, šikovné deti, dobrú prácu, kariéru, peniaze, a ešte k tomu je zdravý... Ako k tomu ja prídem?

Otec nás čistí predovšetkým svojim slovom, ale tiež utrpením, každým nezdarom nášho života a mnohým ďalším, čo napríklad nechápeme. Také čistenie niekedy bolí, ale často krát je nutné, aby nás vrátilo od našej zahľadenosti do seba k pohľadu na Boha.
Podobné otázky si totiž predovšetkým kladú tí, ktorí majú svoj život s Bohom ako povinnosť, ale o radosti z Boha veľa nevedia. Nie vždy vlastnou vinou, ale niekedy aj kvôli tomu, že im vyhovuje taký náboženský život, ktorý príliš nezasahuje do ich súkromia a ich vnútra. Ani netušia, o čo prichádzajú.
Ale Otec to vie, a tak ich niekedy pozýva na cestu očisťovania, aby im mohol dať viac zakúsiť sám seba, a tým aj svoju lásku.

Kiež by som dokázal Bohu poďakovať za to, že očisťuje svoje ratolesti. Aj že aj ja môžem byť touto ratolesťou! Že o mňa má stále záujem, že mi nedovolí, aby som sa stal planým, že pracuje na tom, aby som prinášal jeho ovocie.

Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)