Paul Rosesabagina je manažérom hotela Mille Collines, ktorý sa stáva útočiskom pre stovky utečencov počas genocídy, ktorá v Rwande prebehla v roku 1994. Mille Collines je oáza v krvou zaplavenej krajine. Behom krátkej doby vtedy počas občianskej vojny v Rwande zahynulo pri masakroch podľa niektorých odhadov do milióna obetí a množstvo žien bolo znásilnených. A svet sa len pozeral...

Situáciu v krajine vyostrujú správy v rozhlase, ktoré proti sebe štvú Hutuov a Tutsiov. Hutuovia sú burcovaní k tomu, aby zabíjali Tutsiov. Koreňom problému je to, ako sa vo filme dozvedá aj sám reportér Daglish, ktorý prišiel natočiť pre televíziu situáciu v Rwande, že pokiaľ boli v Rwande Belgičania, vládli prostredníctvom Tutsiov a na odchode predali moc Hutuom. Hutuovia sa potom chceli pomstiť na Tutsioch za roky útlaku. V podstate medzi Hutuami a Tutsiami nie je výraznejší rozdiel, odlišnosti údajne vytvorili Belgičania, ktorí si vyberali vyšších a elegantnejších ľudí s užším nosom a svetlejšou pokožkou.

Keď sa situácia po zavraždení prezidenta vyostrí, Paul vidí ako šikanujú a masakrujú jeho susedov a ďalších ľudí v meste. Paul sám je Hutu a preto mu zo strany Hutuských vzbúrencov až také nebezpečenstvo nehrozí. Jeho žena je však Tutsi. Viacero susedov sa príde skryť aj k Paulovi do jeho domu, lebo v ňom vidia poslednú záchranu.
Zakrátko príde do Paulovho domu Interhamwe, čo sú policajno – vojenské zložky, ktoré stoja na strane Hutuov a pomáhajú im vo vyvražďovaní Tutsiov. Od Paula chcú, aby im pomohol zohnať kľúče od hotela Diplomat, kde Paul predtým pracoval. Odchádza s nimi smerom do hotela na svojej dodávke, kde vezie aj svoju rodinu spolu s ukrytými susedmi. Keď veliteľ zistí podľa dokladov ľudí, ktorých Paul vezie, že pomohol aj Tutsiom, začne zúriť a káže Paulovi, aby ich postrieľal, jemu sa ale podarí podplatiť veliteľa a ten ich prepustí, s tým, že raz ich aj tak zabijú.
Bieli turisti z Mille Collines sa snažia dostať na letisko, aby sa čím skôr dostali domov do bezpečia. Prevádzkovateľ hotela ustanovil pri odchode Paula za šéfa. V hotely potom Paul ubytúva ďalších a ďalších ľudí, ktorí utekajú pred zabíjaním. Keďže sú v hoteli aj vojaci OSN, majú vraždiaci Hutuovia pred týmto miestom istý rešpekt.
Reportér Daglish sa vyberie natáčať do ulíc a nakrúti krviprelievanie v priamom prenose. Vojaci OSN sa napriek všetkému na situáciu v krajine len prizerajú, pretože veliteľ ako sám hovorí, dostal príkaz nezasahovať.
Ku bráne hotela neskôr prichádzajú ďalší utečenci, prenasledovaní Hutuami, ktorí zavraždili už aj 10 belgických vojakov OSN.

Ako hovorí beloška Archerová, pracujúca pre červený kríž, Interhamwe zabíjala aj deti, nemali problém ani s rozsekávaním detí v sirotinci mačetami. Archerová pomohla zachrániť niekoľko detí tým, že ich tiež priviezla do hotela z nemocnice sv. Františka.
Po čase prichádzajú do hotela zahraniční vojaci a všetci dúfajú, že je to záchrana, ale plukovník vojsk OSN zisťuje, že západ má Rwanďanov za nič, preto vojsko, ktoré tam prišlo, tam nemienilo zostať a nemali v úmysle zamedziť krviprelievaniu. Prišli zabezpečiť len to, aby všetci bieli boli evakuovaní. Čierni mali zostať tam.
Neskôr prichádza Interhamwe a chce, aby všetci opustili hotel. Paul vďaka telefonátu do Belgicka majiteľovi hotela Mille Collines, docieli, že armáda odíde a ľudia môžu zostať naďalej v hoteli. Podarilo sa to vďaka tomu, že majiteľ sa spojil až s francúzskym prezidentom, a keďže Francúzsko zásobovalo hutuskú armádu, rozhodli sa ustúpiť. Naliehal aj na Francúzov a Belgičanov, aby ľudí evakuovali, ale ako hovorí, Rwanda západným mocnostiam nestojí ani za jediný voličský hlas.
Plukovník OSN prichádza o pár dní s výstupnými vízami pre niekoľko rodín, vrátane Paula s rodinou, ktorí majú odísť žiť do Belgicka. Paul ale nechce opustiť ostatných ľudí v hotely a nechať ich napospas vraždiacim Hutuom a preto do auta, ktoré vezie aj jeho rodinu, nenastúpi.
Hutuovia však dostanú správu, že niektorých Tutsiov chce OSN prepašovať z krajiny. Hutuovia transport zablokujú, niektorých ľudí zabijú. Po príchode Interhamwe na miesto, sa strhne šarvátka, čo vojaci OSN využijú na únik a ľudí čo prežili dovezú späť do hotela.

Napokon sa vyskytne útok aj priamo na hotel, no rýchly postup Tutsijskej povstaleckej armády vyvolal masový odchod Hutuov smerom ku konžskej hranici a tak sa situácia mení v prospech ľudí v hotely. Pri poslednom prevoze s pomocou vojsk OSN zažijú krátky boj pri prekračovaní frontovej línie. Keď dorazia do bezpečia, nastúpia na autobusy, ktoré ich majú odviezť do Tanzánie.
Ako je v závere spomenuté, Paul Rosesabagina poskytol v hotely prístrešie spolu 1268 tutsijským a hutuským utečencom. Teraz žijú Paul a Tatiana v Belgicku so svojimi deťmi a neterami.
Genocída skončila v júli 1994, keď tutsijskí povstalci zahnali hutuskú armádu a Interhamwe do Konga.
Režisérom tohto filmu je Terry George, v hlavnej úlohe uvidíte Dona Cheadla a belgického majiteľa hotela hrá Jean Reno.

Hotel Rwanda je o sebectve a bezohľadnosti, ale i ľahostajnosti zo strany západnej spoločnosti. Aj bez priamej ukážky násilných scén je tu poukázané na krutosť a sadizmus Hutuských zabijakov a ich nenávistnú surovosť a posadnutosť zabíjaním. Avšak každá minca má dve strany a preto tu môžeme vidieť tiež lásku, dobrotu a solidaritu, ktorú sú schopní prejavovať mnohí ľudia aj v najťažších momentoch života. Negatívom vo filme je len zbytočné, neopodstatnené a tým pádom neúctivé vyslovovanie Božieho mena v niekoľkých prípadoch v rôznych podobách, čo je žiaľ častým problémom v akýchkoľvek komerčných filmoch. Okrem toho sa vyskytne okrajovo prípad návrhu neviazaného flirtu medzi reportérom Daglishom a jednou černoškou, čo však skončí, tak ako začalo – Daglish ju nakoniec opustí.

Tento film na DVD napr. tu.

/Recenzia patrí do série článkov Kvalitný film./