Počas jedných Vianoc som sa zúčastnil zaujímavej akcie - pešej púte s betlehemským svetlom cez naše zotmievajúce sa mesto. V predvečer Štedrého dňa sme sa s niekoľkými desiatkami ľudí najrôznejšieho veku vydali na dvanásť kilometrovú cestu z miesta rozdávania betlehemského svetla k nášmu kostolu. Každý z nás si niesol nejaký lampášik alebo lampičku, v ktorej horel plamienok svetla, ktoré nám niekto iný priviezol až z Betlehema. A my sme ho tmou niesli zase ďalej. Bol večer, ticho, všade okolo zima, sychravo a tma.

Občas sme plameň svetla dali niekomu na ulici, inokedy sme zastavili pri nejakom dome a plameň svetla odovzdali niekomu v dome. Občas niekomu z nás svetlo zhaslo: vtedy mu poslúžil plameň svetla od ostatných. Niekomu sa cestou dokonca rozbila lampička, tak sa potom striedal v nesení svetla s niekym iným... O plameň svetla sme sa tak delili s ďalšími ľuďmi, ale i navzájom medzi sebou. Občas niekto zakopol, spadol, občas sme sa zastavili, aby sme si krátko odpočinuli.

Každý z nás je pútnikom – tmou aj zimou. Každý z nás dostal plameň svetla - aby ho uchovával a dával ďalej. Každému z nás sa plameň niekedy stlmí, či dokonca zhasne. Každý niekedy zakopneme... Každý máme niekedy svetlo na rozdávanie, inokedy ho potrebujeme prijať od druhých... Vždy však ide o to, nestratiť svoje zameranie k cieľu a zostať nositeľom aj darcom prijatého svetla. Niekedy je to námaha a bolesť. Ale je to aj radosť, ktorú svet nemôže dať!
A spoločne to ide lepšie.

z knihy Ve víru víry
( Karmelitánské nakladatelství.)

Zdroj: www.vira.cz