BENEDIKT XVI. SA NEBOJÍ O BUDÚCNOSŤ CIRKVI

Strach je veľký fenomén dnešnej doby. Strach z výšok, strach z uzavretých priestorov, strach z nepochopenia, z odmietnutia, strach z budúcnosti, a pri tomto strachu by som sa chcel pozastaviť. Mnohí ľudia mi pri pohľade na dnešnú dobu hovoria: Ako to len bude ďalej? Čo len bude s Cirkvou, ktorá musí čeliť čím ďalej tým viac rôznym útokom na rozličných frontoch? Zamýšľam sa nad týmito slovami... a upokojuje ma niečo hlboko vo mne.
Jednými z prvých slov Svätého otca Benedikta XVI., keď ho v konkláve zvolili kardináli za pápeža, boli slová, ktorými pozdravil zbor kardinálov, bezprostredne po voľbe: „Napriek všetkému v mojom srdci prevažuje toto najhlbšie poďakovanie sa za dar Božej milosti. Túto skutočnosť považujem za osobitnú milosť, ktorú mi vyprosil môj ctihodný predchodca, Ján Pavol II. Zdá sa mi, akoby jeho silná ruka tisla moju, zdá sa mi, že vidím jeho usmievajúce sa oči a že načúvam jeho slovám, ktorými sa v tejto chvíli obracia osobitne na mňa: NEBOJ SA!“
Keď si uvedomíme, v akej dobe začal nový pápež svoj pontifikát, mnohí z nás si pomyslia, že to bude mať ťažké. Napriek tomu, pri inauguračnej slávnosti na námestí Sv. Petra, z jeho očí blčal oheň radosti a pastoračného zápalu. Napokon, jeho slová to jasne potvrdzujú: „Nebudem šetriť sily a zápal a budem pokračovať v sľubnom dialógu s rozličnými civilizáciami, aby zo vzájomného porozumenia vzišli podmienky lepšej budúcnosti pre všetkých.“ Z uvedeného vyplýva, že napriek obavám z budúcnosti Cirkvi, ktoré vyslovujú mnohí odborníci, Benedikt XVI. ostáva pokojný a pripravený s jasným plánom vpadnúť do dejín Cirkvi a ľudstva vôbec: „Pripravujem sa nastúpiť do tohto osobitného úradu v službe odovzdaním sa univerzálnej Cirkvi, ponížením sa do rúk Božej prozreteľnosti.“
Nový pápež sa naplno odovzdáva Cirkvi, aby jej slúžil. Akej Cirkvi? Tej, o ktorej pred mnohými rokmi on sám - ešte ako kardinál - prorokoval, že bude menšia a v mnohom bude musieť začínať odznova. „Na kresťanstve je úžasné to, že má stále šancu začínať znova.“ Avšak to spôsobí vnútorné prehĺbenie a zjednodušenie. Potom začne z Cirkvi prúdiť veľká sila. Ľudia, ktorí žijú v úplne naplánovanom svete, začnú trpieť nekonečnou samotou. A v tom sa začnú objavovať malé spoločenstvá veriacich.
Keď kardinál povedal, že sa Cirkev zmenšuje, zo všetkých strán mu vyčítali pesimizmus. Avšak on to nazýva len obyčajným realizmom – skutočnosťou. Naozaj, v Európe podiel kresťanov ubúda. Tie časy, kedy komplet celá dedina smerovala v nedeľu do chrámu, sú už za nami. Budúci pápež uvádza príklad nemeckého mesta Magdeburg, kde je už len 8 % všetkých kresťanov dohromady. Doba, kedy sa pojem Cirkvi spájal s pojmom ľudu, je preč. Ale netreba mať strach, lebo „všeľudová“ cirkev nie je niečo nevyhnutné a bezpodmienečné. Veď Cirkev prvých troch storočí bola iba malou Cirkvou, a napriek tomu sa neizolovala iba do seba, ale venovala pozornosť chudobným, chorým, núdznym... Nachádzal v nej priestor každý, kto hľadal vieru v jedného Boha, milujúceho Boha. Bola teda malá, ale široko otvorená voči druhým. Kardinál Ratzinger hovorí, že „toto vedomie, že nie je uzavretým klubom, ale trvale otvorená pre každého, je neoddeliteľnou súčasťou Cirkvi“. Preto napriek „zmenšovaniu“ cirkevných obcí, ktoré sú badateľné v našej dobe, netreba sa báť, ale zachovať si tú formu otvorenosti. „Cirkev musí ostať vnútorne otvorená.“
Benedikt XVI. preto vyzýva všetkých veriacich, aby sa stali misionármi, ale v tom zmysle, že budú ponúkať spoločnosti tie hodnoty, ktoré by mali formovať jej svedomie. Každý veriaci kresťan musí cítiť osobnú misionársku zodpovednosť, teda každý sa musí zapojiť do diela novej evanjelizácie, o ktorej tak často hovoril Ján Pavol II. Podľa toho, by každý mal hľadať cesty, ako nanovo prinášať evanjelium do toho prostredia, v ktorom žije, pracuje, v ktorom relaxuje. Naporúdzi je spomenúť Kristovo podobenstvo o kvase: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ (Mt 13,33) Podľa toho, evanjelium musí formovať a ovplyvňovať národ a účinkovať ako kvas. Cirkev dneška teda musí prejaviť veľa fantázie, aby evanjelium neprestalo účinkovať na verejnosť. Na to nie je bezpodmienečne nutné množstvo toho „kvasu“. Práve malému spoločenstvu učeníkov Ježiš povedal, že musia byť kvasom a soľou zeme (porov. Mt 5,13). Zdôrazňuje sa pritom tá málopočetnosť.
Súčasný pápež sa domnieva, že do Cirkvi budúcnosti prídu iné temperamenty, iné charizmy, nové výrazové formy a tie dajú Cirkvi novú tvár. Kristova Cirkev momentálne nepotrebuje reformátorov, ale ľudí, ktorých „kresťanstvo vnútorne uchvátilo, ktorí ho prežívajú ako šťastie a nádej a ktorí sa v ňom stávajú milujúcimi ľuďmi. A takýchto ľudí nazývame svätcami“. Ozajstnými reformátormi Cirkvi boli vždy svätci. Prostredníctvom nich sa Cirkev stávala jednoduchšou a otvárala sa okolitému svetu. Benedikt XVI. si myslí, že teraz určite neprídu reformy z veľkých fór a synôd, hoci i to je potrebné, ale prídu od presvedčivých osobností, akými boli páter Pio, matka Terézia z Kalkaty, či Gianna Berettová – Mollová. Každý musí pochopiť, že Cirkev nemôže dávať svetu nijaké príkazy, ale môže mu v bezradnosti poskytnúť odpovede, ktoré sa očakávajú práve od týchto ľudí, ktorých vnútorne zasiahla viera.
Je nepochybné, že Cirkev bude čím ďalej tým viac žiť v odkresťančenej spoločnosti, najmä v kolíske kresťanstva - Európe. Vyvstáva tu otázka: Ako sa to Cirkev naučí? Benedikt XVI. sa toho nebojí, ale prízvukuje, že „Cirkev bude musieť vytvárať nové putujúce spoločenstvá, obce veriacich sa budú musieť vzájomne silnejšie podporovať a povzbudzovať vo viere“. Keďže dnes už viac-menej nejestvuje všeobecné kresťanské ovzdušie, kresťania sa naozaj musia navzájom podporovať. Už dnes jestvujú iné formy, hnutia, v ktorých sa vytvárajú takéto spoločenstvá. V Cirkvi s novou tvárou človek musí pocítiť a prakticky zažiť vzájomnú podporu, oporu a „spolupútnictvo“. Ľudia sa budú musieť naučiť zbližovať a toto zbližovanie ich obohatí. A to nielen v spoločenstve, ale i vo farnosti, ktorá aj naďalej ostáva, podľa Sv. Otca, základnou bunkou života Cirkvi. Práve medzi farnosťou a „hnutím“ je potrebná určitá výmena. „Hnutie potrebuje spojenie s farnosťou, aby sa nestalo sektou, farnosť zasa potrebuje „hnutie“, aby neustrnula.“
Pápež si celkom reálne uvedomuje aj nové nebezpečenstvá pre vieru. Cirkev bude musieť žiť v spoločnosti, ktorá preferuje iba umiernené, prispôsobivé, čiže akési „neškodné“ kresťanstvo, zatiaľ čo nositeľov autentickej viery chce diskreditovať ako „fundamentalistov“, alebo dať nálepku „konzervatívny“. Bolo to veľmi zreteľne viditeľné práve pri voľbe nového pápeža, kedy sa spoločnosť dohadovala o možnom pápežovi, či bude liberálny, konzervatívny, alebo niečo medzi tým. Benedikt XVI. – konzervatívny (ako ho nálepkoval svet) – si myslí, že kresťania sa už nebudú verejne prenasledovať, to by bolo trochu staromódne, ale bude sa postupovať celkom tolerantne a otvorene. Ale o to rozhodnejšie budú označovať niektoré veci za fundamentalistické, budú ich vynechávať, aj vtedy, keď pôjde o skutočné otázky viery. Treba sa však postaviť na odpor proti diktatúre zdanlivej tolerancie, ktorá označuje vieru za netolerantnú. Na margo toho pápež hovorí takto: „Viera nevyhľadáva konflikty, viera chce len priestor slobody a vzájomnej znášanlivosti. Viera je zaviazaná najvyššou vernosťou voči Bohu a musí podľa situácie rátať aj s celkom novým druhom konfliktov.“
Pápež Ján XXIII. povedal, že patrí do Cirkvi, ktorá je večne mladá a ktorej dielo bez obáv kráča do budúcnosti. Benedikt XVI., vo svojej úvodnej reči pred zborom kardinálov povedal podobne aj o Jánovi Pavlovi II., že zanechal Cirkev odvážnejšiu, slobodnejšiu, mladšiu. Cirkev, ktorá vyrovnane hľadí na minulosť a nemá strach z budúcnosti. Taktiež aj nový pápež vidí predovšetkým mladosť Cirkvi. Vidí mladých ľudí, ktorí chcú žiť vieru a svedčiť o Ježišovi, vidí nové hnutia, vidí nové nadšenie z viery. Napriek kritikám na Cirkev – ktoré môžu byť niekedy oprávnené – sa teší, lebo radosť z Krista je vždy väčšia. Hovorí: „Smieme kráčať do budúcnosti s útechou, lebo Pán celkom zjavne svoju Cirkev nikdy neopúšťa. S touto nádejou môžeme hľadieť do budúcnosti.“
Strach je síce veľký fenomén tejto doby a determinuje každodenný život človeka, ale strach o budúcnosť Cirkvi veriaci kresťan nemôže mať. A nebojím sa ani ja...

Informácie o Miroslav Hricík

Príspevky na blogu

  • 12.11.2006 - 15:51
    (Mk 12,38 -44) Evanjelium ktoré by sme mohli pre dnešnú dobu nazvať evanjeliom o ekonomike, o...
  • 12.11.2006 - 15:35
    „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ (Ježiš Tomášovi) Teraz poznávame čiastočne, no potom z...
  • 06.11.2006 - 11:17
    Po administratívnych textoch je tento príspevok prakticky to prvé, čo je napísané do nových blogov...
  • 06.11.2006 - 10:43
    Uvádzame popis kategórií, do ktorých sú tématicky členené články a príspevky jednotlivých blogerov...
  • 06.11.2006 - 01:01
    Blog - Internetové denníky užívateľov sú súčasťou portálu Christ-Net.Sk (prevádzkovateľ). Uvedený...