Pred treťou nad ránom,
keď budík sladko drieme ešte,
ja tvrdo pracujem. Odháňam myšlienky,
čo dáko vôbec nepohnú sa.
Vždy stoja na tom istom mieste.
Myšlienky, myšlienky,
sú ako ťažké skaly.
Balvany, končiare,
akoby do mňa vrástli.
A naveky tam zostať mali.
Či toto nikdy nezmení sa?
Pýtam sa, viem, že trúfalo.
Veď, na čo sa chcem sťažovať?
Že vždy len ťažkú hlavu nosím?
Skôr by som mala ďakovať.
Veď, kým ma ešte niečo trápi,
to dobre je. Som ešte v hre.
Keď prestane ma trápiť,
potom...,
bude už so mnou trápenie.
Lež, keď je ťažké vravieť, vďaka,
za to, čo spať mi nedá, berie sen.
Ľahšie je vravieť,
dosť už bolo.
Toto už ozaj nevládzem.
Na pravdu jednu, pritom istú,
zabúdam, práve v tej chvíli.
Že Boh aj skúša,
ale nikdy,
neskúša nad sily.
P.S.
Na obrázku je Kremnica - Čierna veža.
Ale ako vidieť, aj čierna môže byť biela. :-)
- blog používateľa Margita Žiaková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač