Nepoznám ľudskú prirodzenosť, ale toľko viem, že pokiaľ sa modlím, nevidím Boha. Áno, milujem ho, vôľou, srdcom, ale nemôžem ho vidieť. Ak sa práve modlím breviár a ktosi prechádza okolo, vidím ho veľmi konkrétne, moje oči ho sledujú a medzitým úplne zabudnem myslieť na Boha. A ak ma počas modlitby napadne, že je tu veriaci, ktorý mi napísal, že dnes večer príde, aby si vyzdvihol odo mňa svoje peniaze, a tie peniaze nemám, potom rozmýšľam neustále: Čo mám teraz robiť? Nemôžem sa modliť bez toho, aby som stále nemyslel na tieto moje dlhy a ešte na mnoho iného.
Musím sa s tým zmieriť, že mám chyby, som teda nedokonalý človek.
Zaiste by to bol vyšší stupeň svätosti, ak by si sa napriek dlhom vedel koncentrovať na modlitbu. ale v praxi je to veľmi ťažké, ak nie dokonca nemožné. Prijmime sa teda takí, akí sme, a povedzme: Pane, prijmi to, čo ti dokážem dať.
Albino Luciani – Otče náš
