„Miláčik, dávaj pozor, nezašpiň si nožičky.“
„Tak ty si sa mi vrátil, srdiečko moje maličké. Sám nemôžeš bežkať.“
„Zlatíčko moje, nechoď tak blízko k tomu havkovi, môže byť nebezpečný.“
„Poď sem, nech si ťa poláskam.“
„Po tráve nebehaj, zlato moje, je mokrá, môžeš si zašpiniť oblečenie.“
Takéto pekné slová z úst mladších i starších žien sme si s manželkou vypočuli počas nedeľnej, predjarným slniečkom vyhriatej prechádzky po vale našej rieky. Počuli sme však aj tieto vety:
„Čo si slepý, ty somár, veď je tam blato!“
„Kam to šliapeš? Takú ti jednu tresnem!“
„Vypadni, prosím ťa, vypadni a neotravuj ma stále!“
„Len počkaj, prídeme domov, hlavu ti rozbijem!“
„Čo si debil? Koľko krát ti mám opakovať, nevypytuj sa ma somariny!“
V čom je rozdiel? Tie prvé patrili psom a tie druhé deťom.