„Verím v Boha, modlím sa sama aj v kostole. Moja rodina a kolegovia v práci ma preto pokladajú za blázna. Neviem, či sa modlím preto, že som blázon, alebo som blázon preto, že sa modlím. Nech je to, ako chce. Chcem zostať bláznom pre Krista, aby som sa vydržala modliť, a chcem sa modliť, aby som vydržala byť bláznom pre teba, Bože. No jedno viem: pokiaľ bude moja láska rozumná, už to nebude láska.“
To bolo svedectvo jednej mladej učiteľky za totality.
My všetci sme hákliví na to, či nás niekto pokladá za nenormálneho,
za náboženského bláznivca alebo fanatika. Dávame si dobrý pozor, aby sa o nás nič také nedalo povedať.
Ale kto je vlastne normálny? Bojím sa, že za „normálnych“ sa ľudia pokladajú vtedy, keď splynú s davom, keď nijako nevyčnievajú a robia zhruba to, čo robí väčšina – a to nezávisle od kritérií dobra či zla.
Byť normálny v Božích očiach znamená byť svätý, čo najpodobnejší Kristovi:
na to sme boli stvorení.

Vojtĕch Kodet – Učeníctvo