Pri poslednom stretnutí spolužiakov si ku mne prisadla Jarka.
„Počuj,“ prihovorila sa mi a zapálila si pri tom cigaretu,
„počula som od báb, že ťa vymenovali za nejakého kazateľa či čo. Ty už nerobíš psychiatriu?
„Ale áno, psychiatriu robím stále,“ odpovedal som len krátko a čakal, kam Jaruška nasmeruje svoju reč.
„Ale máš niečo spoločné s kostolom, a s Cirkvou tiež, však?“
„To áno, to mám.“
„No veď ja som tiež veriaca,“ povedala a usmiala sa na mňa.
„To je dobré. A ako sa líšiš od tých neveriacich?“ opýtal som sa jej takto, aj napriek tomu, že takúto otázku nepovažujem za veľmi férovú.
Jarka však bola vždy pohotová a nesklamala ani teraz.
„Chodím pravidelne každý rok na polnočnú.“
„Len na polnočnú?“
„A ako často chodíš do kostola ty?“ spýtala sa zvedavo.
„Chodím na svätú omšu pravidelne v nedeľu a vo sviatky. A keď mi to dovolí čas, tak aj vo všedných dňoch.“
Jarka sa zhlboka nadýchla a začudovane povedala:“To by som musela byť fanatik!“
„Počuj, Jarka, máš manžela?“ spýtal som sa jej. Ale radšej som nevyzvedal koľkého, lebo u týchto „veriacich“ človek nikdy nevie.
„Jasné, že mám,“ odpovedala a trochu sa zarazila.
“A ako často chodieva domov?“
„Predsa každý deň.“
„A nie je ten tvoj manžel nejaký fanatik? Nepreháňa to? Nestačilo by,
aby sa na teba prišiel pozrieť raz za rok a ďalších dvanásť mesiacov by hovoril,
že v tvoju existenciu verí?“
Jarka si bez ďalšieho komentára uvedomila, že kto má skutočne niekoho rád a naozaj mu aj verí, chodí k nemu čo najčastejšie. Túži byť v blízkosti toho druhého.
Tak je to nielen vo vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj vo vzťahu medzi človekom a Bohom.

Max Kašparů – z knihy: Vieromer