Biskup Luciani cituje báseň rímskeho básnika Trilussu, v ktorej autor rozpráva, ako jednej noci blúdil po lese a naraz stretol starú slepú ženu. Bola to viera.

Zdá sa to celkom jednoduché: Niekto ide na prechádzku do lesa, stretne slepú starenu, dá sa od nej chytiť za ruku a viesť. Veľmi jednoduché, bez kvetnatosti, tak trochu romantické.
Cesta viery je však niekedy naozaj ťažká, tajomná a občas dramatická.
Veriť znamená prijať tvrdenia druhého. Poznám tri spôsoby takéhoto prijatia, takejto viery:
Najprv je to spôsob sudcu, ktorý počúva priznanie zlodeja: „Ja som to bol“,
a z toho urobí záver: „Skutočne to bol on. Veď prečo by chcel sám sebe škodiť, ak je nevinný?“ Sudca priznanie prijíma, ale nie preto, že by snáď zlodejovi dôveroval, ale preto, že prípad je jasný.
Potom je to spôsob žiaka. Počúva svojho učiteľa, že slnko je od zeme vzdialené 148 miliónov kilometrov, a povie si: „Nie som schopný si to overiť, ale učiteľ je čestný človek a dobre sa v tom vyzná; je to iste tak, ako tvrdí.“ Žiak prijme slovo učiteľa, dôveruje mu.
A nakoniec je tu ešte spôsob dieťaťa. Matka mu rozpráva o dávnej minulosti, o obetách, ktoré musela priniesť, aby sa oň postarala a vychovala ho. Nakoniec sa ho pýta: „Veríš mi to? A budeš si na to spomínať, čo všetko som z lásky k tebe urobila?“ - „Ach, mama, povie dieťa, „ako by som ti nemal veriť? Urobím všetko, aby som bol hodný tvojej lásky.“ Dieťa teda prijme všetko, čo mu matka hovorí, len tak, nemá k nej len dôveru, ale pociťuje nežnosť a lásku voči svojej matke. A tým sa odhodlá k celoživotnej odovzdanosti a zaviazanosti.
Viera v Boha patrí do tejto tretej kategórie. Je to áno dieťaťa Bohu, ktorý nám hovorí aj niečo o svojom vnútornom živote. Je to áno tomu, čo Boh hovorí, a zároveň tomu, ktorý to hovorí.
Kto povie toto áno, musí mať nielen dôveru a nežnosť, ale musí sa cítiť malým a prijať, že Boh môže vstúpiť do jeho života, dať mu zmysel a riadiť ho.

Albino Luciani - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi