dnes som celkom mimo. od rana. ked mi zazvonil budik, ani som ho nepocul. vstat sa mi podarilo az na pesnicku, ktorou nas zvonar domco oznamil, ze ak chcem z dnesneho dna nieco mat, tak je najvyssi cas vstavat.
umyvat sa v teplej vode je nemozne, lebo kym zacne tiect, trochu to trva. a aj tak: studena ma lepsie preberie. dnes vsak nezabralo ani to. do kaplnky som prisiel po pamati... posvatne citanie, rozjimanie, sv. omsa s rannymi chvalami... to vsetko som vnimal akoby z dialky, akoby sa ma to netykalo. napriek snahe priblizit sa, stat sa sucastou toho krasneho tajomstva modlitby, som ostal viac "divakom" ako "ucastnikom".
zasa sa raz neda svietit... ake bolo rano, taky bol cely den. dnes nado mnou unava vyhrala. este aj adoracia bola viac bojom o bdely stav ako klananim sa. a mozno je to len moja lenivost, ktora az na par vynimiek zvitazila. dnes isli spolu. unava a lenivost.
po tomto dni sa znova presviedcam, ze skuskove obdobie je casom, v ktorom spoznavam nielen posvatnu vedu, ale aj vlastnu porusenu prirodzenost. falosny pokoj, ktory sa vnucuje vetou "stale casu dost" je v tychto (relativne volnych) dnoch silnou diablovou zbranou. talianske "dolce fare niente" je sladsie ako inokedy. najhorsie je, ze viem, co by som mal robit a predsa to nerobim. nie, nenariekam. len hladam odvahu prekonat sa a ponuknut obetu vlastneho pohodlia za tych, ktori maju podobny problem, ako som dnes mal ja...