Nedávno sa mi dostala do rúk modlitba vojaka z druhej svetovej vojny. Našli ju v jeho batohu. Vojak zomrel r. 1944 v boji pri Montecassine:

Bože, vyslyš ma!
Hovorili mi, že neexistuješ, a ja som im ako hlupák uveril.
Ale včera večer v diere po granáte som uvidel tvoje nebo.
Naraz som si uvedomil, že ma klamali.
Keby som sa usiloval poriadne sa dívať na veci, ktoré si stvoril,
Hneď by som pochopil, že tamtí zapierali, že mačka je mačka.
Je zvláštne, že som na to musel prísť až do tohto pekla,
aby som mohol uvidieť tvoju tvár.
Veľmi ťa mám rád...
Chcem ti to povedať, aby si o tom vedel.
Za chvíľu tu bude hrozné krviprelievanie.
Ktovie?
Možno už dnešný večer prídem k tebe.
Nebývali sme dobrí priatelia,
a ja sa pýtam môj Bože,
či ma budeš čakať pri dverách.
Pozri sa, ako plačem, začínam aj fňukať!
Keby som ťa poznal skôr!
Poďme, už musím ísť.
Je to smiešne:
Keď som sa stretol s Tebou, už sa nebojím zomrieť.
Dovidenia

Modlitba vojaka, ktorý pred smrťou našiel Boha, je vlastne veľkým výkrikom, túžbou po živote s Bohom, ktorému sa mu na tomto svete nedostalo aj vďaka tomu, že nebolo nikoho, čo by mu o Bohu povedal a podľa slova Evanjelia aj žil. Sme kresťania, mali by sme byť svetlom, kvasom, silou. A tou chceme byť.
Branislav Bukovský

Blumentál, 9/1999