V knihe Tajomstvo lásky sa John Powell zdôveril:
„V ten deň zomrel môj otec. Bol šedivý, studený, januárový deň a bola búrka. V nemocničnej izbičke som ho držal v náručí, keď sa mu zrazu jeho oči do široka roztvorili a zjavil sa v nich strach, aký som u neho nikdy nevidel. Bol som istý, že do izby vošiel anjel smrti. Otec potom padol naspäť; jeho hlavu som jemne položil na vankúš, zatvoril som mu oči a matke, ktorá sedela blízko pri posteli a modlila sa, som povedal:
- Mama, už je po všetkom. Otec zomrel.
Strhol som sa na jej slová: nikdy nepochopím, prečo jej prvé slová po otcovej smrti boli:
- Bol na teba tak hrdý. Mal ťa veľmi rád.
To, čo som pri tých slovách zakúsil, mi nejako umožnilo pochopiť, že bolo to
pre mňa niečo veľmi dôležité: boli ako náhly lúč svetla, ako prekvapivá myšlienka, pri ktorej som sa predtým nikdy nezastavil, ale zároveň som cítil presnú bolesť, akoby som si bol vedomý, že som svojho otca poznal viac v smrti ako v živote.
Neskôr, keď lekár potvrdzoval jeho smrť, oprel som sa o stenu v najvzdialenejšom kúte izba a ticho som plakal. Priblížila sa sestrička, objala ma, aby ma potešila; tak som tam plakal, že som nedokázal ani hovoriť. Ale chcel som jej povedať: „Neplačem pre otcovu smrť. Plačem, pretože môj otec mi nikdy nepovedal, že bol na mňa hrdý; nikdy mi nepovedal, že ma má rád. Pokladal za samozrejmé, že o tom viem, tak isto ako pokladal za samozrejmé, že vedel, akú dôležitú úlohu som ja mal v jeho živote a aké veľké miesto som mal v jeho srdci, ale on mi to nikdy nepovedal!“
V láske sa nič nesmie pokladať za samozrejmé. Druhý človek nie je povinný všetko pochopiť, alebo uhádnuť. A keby sa o to aj pokúsil, nie vždy by to dokázal.
Vyhli by sme sa mnohému zbytočnému trápeniu, rozlomili by sme udúšajúci kruh izolovanosti, zabránili by sme mnohým frustráciám, keby sme sa rozhodli otvoriť ústa a človeku, ktorý nám je blízky, by sme povedali: „Mám ťa rád.“
Ale musíme to povedať včas, vtedy, keď je to potrebné, nie, keď už je príliš neskoro.
Alessandro Pronzato: Hľadanie stratených čností
