Reč kríža bola pre ľudí vždy ťažká. Pre Rimanov bol kríž znakom potupy, pre Židov pohoršením. Aj my by sme radšej vždy videli svojho Boha ako víťaza, ktorý poníži svojich nepriateľov a na mieste potrestá prenasledovateľov.
Nevieme pochopiť, že Boh sa dá urážať, vysmievať; že Kristus sa nechá i dnes potupovať a prenasledovať vo svojich údoch a vo svojej Cirkvi. Tým ťažšie nám ide do hlavy jeho príkaz: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23). I dnes je pravdivé tvrdenie svätého Pavla v liste Filipanom: „Mnohí žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky“ (Flp 3, 18-19). Tak to vyzerá, keď najvyšším a jediným cieľom života sa stane okrem pohodlného domu aj chata, luxusné auto, drahé ošatenie, šperky, postavenie – a to aj za cenu korupcie a zrady na čestnom a mravnom konaní podľa viery.
Len viera nám pomôže pochopiť, že kríž a utrpenie nás môže oslobodiť, vykúpiť, očistiť, posilniť; že sebazaprenie je nám potrebné, lebo nie sme anjeli;
že umŕtvovanie svojvoľných pudov je cestou k vyššiemu životu,
že kríž vedie k svetlu.
Ako to hovorí stará múdrosť: per crucem ad lucem – cez kríž k svetlu!
Jozef kardinál Tomko.: Boh ma miluje Rozhlasové duchovné cvičenia (SSV 2012)
