Prečo musím?

V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s otázkami typu: „Prečo vlastne musím chodiť do kostola? Veď Boh je všade a ja sa s ním môžem stretnúť aj doma či v prírode!“
Prečo musím chodiť na spoveď? Veď stačí len oľutovať a Boh mi odpustí!“
Iste, každý človek má právo na svoj názor, ale tieto a podobné otázky majú pôvod v nepochopení prežívania viery a v pomýlenom vzťahu k Bohu, ktorého takto zmýšľajúci „katolík“ vidí ako len „zborník príkazov a zákazov“, a nie ako milujúceho Otca.
Boh dal človekovi Dekalóg, desať prikázaní, ale nie preto, aby nás obmedzoval, oberal o možnosť slobodne sa rozhodnúť. Veď ani v jednom z prikázaní nie je slovo musíš! Boh je Láska a láska je aj rešpektovanie osobnej slobody milovanej osoby. Boh človeka miluje, a teda ho aj rešpektuje, dáva mu možnosť vybrať si a ísť vlastnou cestou. Boh nám len naznačuje, ktorá cesta je správna, ako si neublížiť a žiť v pokoji a v pravom šťastí.
A tak podstatou viery a osobného vzťahu k Bohu je vybudovanie skutočne úprimného a osobného vzťahu ja a Boh. Náš Boh nie je Bohom strachu, Bohom príkazov a zákazov, náš Boh je Bohom lásky, milujúcim Otcom, s ktorým by sme sa mali vedieť úprimne rozprávať, odovzdať mu svoje bolesti a ťažkosti s vedomím, že nás posilňuje a dvíha, keď padáme, že sprevádza všetky naše kroky. On na nás čaká, nenúti nás, nevyhráža sa.
Keď zomrie dobrý a obetavý človek, ľudia neraz povedia: „Toho musel mať každý rád, mal veľmi dobré srdce...“ slovo „musel“ tu pramení z vnútornej podstaty a nie z vonkajšieho tlaku. Tak nejako by to malo byť aj v našom vzťahu k Bohu, a slovo „musím“ by sme si v tomto vzťahu mali nahradiť slovom „chcem“.
Chcem, pretože viem, že Boh je pri mne, že ho potrebujem, že život s ním je oveľa radostnejší a plnší, veď on mu dáva zmysel a cieľ.
Keď si teda človek „otvorí oči“, zistí, že tie príkazy a „povinnosti“ to sú vlastne základné postoje človeka k Bohu a k človeku, učia nás správne žiť a vychádzať s blížnymi.
Nemecký básnik Hermann Hesse hovorí: „Životu dáva zmysel iba láska“, a tak aj správne prežívaný vzťah človeka k Bohu, vzťah ja a Boh máme napĺňať láskou, dôverou a úprimnosťou.

Andrej Fordinál

Zdroj: časopis Blumentál. 2/2000

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 18.09.2011 - 11:00
    Keď sa mi dnes ráno takto odzdravila jedna babička, zamestnala ma tým na celý deň.
  • 15.09.2011 - 19:54
    Kríž má miesto v mojom živote. Včera večer sa ma niekto pýtal na kríž z kostolíka San Damiano(...
  • 14.09.2011 - 06:58
    Niektorí ľudia si myslia, že kríž patrí len do kostola. Niektorí si myslia, že nepatrí nikde. Ale...
  • 13.09.2011 - 22:01
    Tieto litánie boli zostavené jednou sestrou karmelitánkou v Albánsku, v kláštore sv. Michala...
  • 12.09.2011 - 07:39
    Navštíviť miasto Gdańsk na dve hodiny, to je ako keď si z plného pohára odpijeme hlt. Niečo...
  • 11.09.2011 - 18:15
    „Čím robia deti mame radosť? Hrncami? Jej radosťou sú samotné deti. Vy ste darom pre Nebeskú Matku...
  • 09.09.2011 - 20:34
    K biskupovi kľačiacemu pred bohostánkom sa pridal mladý kňaz. Vyzeral unavený. Nie kňaz, biskup....
  • 08.09.2011 - 21:07
    Čím žije Slovensko? Panna Mária má narodky, ale nami od včerajšieho večera hýbe niečo iné. Niekto...
  • 08.09.2011 - 06:56
    Na otázku, ako často pri Baltskom mori fúka vietor, by v Poľsku domáci asi odpovedali - zawsze,...
  • 07.09.2011 - 07:41
    Slovensko – Arménsko 0:4 Tak sa zdá, že nám ušiel aj vláčik, ktorý stojí. Na MS 2012 si futbal v...