K biskupovi kľačiacemu pred bohostánkom sa pridal mladý kňaz. Vyzeral unavený. Nie kňaz, biskup. Kňaz pôsobil isto. Možno až príliš. A možno to bolo len pre jeho vek. Práve skončil krstnú náuku a zjavne sa neponáhľal na večeru. Modlili sa každý sám a predsa spolu.
Po hodnej chvíli sa biskup postavil a ešte predtým, ako odišiel z katedrály nezabudol podpichnúť kňaza: "Hej, neunav veľmi Ježiša." Kňaz sa pousmial a celkom spontánne odopvedal: "Preto som prišiel..."
"Úbohý Ježiš! Ti vravím, neunav ho veľmi!" Zopakoval biskup. Kňaz sa nedal. "Prišiel som Ho vyrušiť a robím to." Vtedy biskup zvážnel. V šere katedrály bolo vidieť, že sa prestal usmievať a že ho prešla chuť na žarty. Unaveným krokom sa vrátil späť do lavice a spýtal sa: "Čo mu hovoríš?" Kňaz sa znova pousmial a pokrútil hlavou. Neodpovedal. Zvláštny chlap. Nie biskup, kňaz. Biskup zopakoval: "Povedz mi, povedz mi presne, čo Mu hovoríš... Tak sa aj ja naučím..."
Mladý muž vedel, že jeho biskup to myslí vážne. Že ani vo svojom vysokom veku nestratil chuť rásť. Nadýchol sa a povedal to, čo ani jeden z nich nečakal: "Otec, z manželského lôžka sa nevynáša..." Na to biskup bez slov položil ruku na hlavu kňaza - niečo medzi požehnaním a otcovským pohladením. Nebolo ich treba. Pán ich oboch v tej chvíli naučil, čím je pre nich ticho na kolenách...
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač