dnes ráno som kázal o pohotovosti kráľovského úradníka, o tom, ako si všetci máme "obuť pohotovosť pre evanjelium pokoja," ako nás povzbudzuje Apoštol. najmä vtedy, ked Pán niečo žiada cez predstavených, máme byť pohotovými svedkami dôvery v Ježišovo posolstvo. aj keď sa nám to nie vždy páči...
na tom by nebolo nič zlé. naopak, to je v poriadku a tak to má byť. no ako sa už mnohokrát ukázalo, pevnosť mojich slov Pán testuje krátko po tom, ako ich vypoviem. tak tomu bolo aj dnes. prišla požiadavka, aby jeden z nás, diakonov, šiel asistovať na pohreb. nie pochovávať, ani kázať. len tam byť. každý z nás má naozaj plnú hlavu diplomovky a okrem toho ďalšie povinnosti. a tak sa akosi prirodzene nikomu do toho nechcelo a k slovu sa dostali výhovorky. po ostrejšej diskusii sme sa rozhodli losovať. a tak jeden z nás chtiac-nechtiac išiel na pohreb. nebol som to ja. dnes som bol ten, kto v sebe pochoval evanjelium, vyzul sa z jeho pokoja a vniesol roztržku. možno som mal právo povedať, že mám dosť dôvodov neísť. a možno som mal ísť. pre pokoj v rodine a v srdci. nespravil som to. zabudol som, že hrdina nie je ten, kto má tvrdú hlavu, ale ten, kto má veľké srdce. vo svetle evajelia som ostal len pri pekných slovách. nie je to len fľak na môj vrub. zabolelo nás to viacerých... prosím o modlitbu a odpustenie, pretože dnes som svojou neochotou zranil Cirkev.
Príloha | Veľkosť |
---|---|
topanky.JPG | 70.65 KB |
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
Zdravím Ťa
A určite zvlášť sa musíme ako Cirkev snažiť evanjelizovať prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov ako je internet atď...