Justin Bieber, Katy Perry, Angelina Jolie...Toto a mnoho iných mien sa spája so slovom ideál ,ideál je niekto, kto nás inšpiruje ,komu by sme sa chceli podobať, kým by sme sa chceli stať... Ako vidíme, naša spoločnosť je presýtená ideálmi, a to až do takej miery, že mladí ľudia si vešajú plagáty svojich ideálov nad postele, robia si účesy podľa nich, obliekajú sa tak ako oni a niekedy sú ochotný spraviť všetko preto, aby sa aspoň na chvíľu s nimi mohli stretnúť... Častokrát pre deti a mladých ľudí je podstatnejšie, čo povie nejaká filmová hviezda alebo spevák, ktorého morálne vedomie je na veľmi nízkej úrovni, ako ich vlastný rodič... Matka Tereza, Miley Cyrus...Aký je medzi nimi rozdiel? Obidve sa stali ideálmi pre milióny ľudí a predsa sa každá inak prezentovala, jedna obetovala svoj život v službe tým najbiednejším a druhá ohuruje svet v polonahých scénach na javisku. A predsa niektorí ľudia sa snažia podobať jednej, iný druhej...Obidve boli ideálmi, ale ideálmi úplne odlišnými... Otázka znie, je správne, aby mal človek ideál? Potrebujeme ideály? Aj my sa máme snažiť stať sa takýmto ideálom ? Čo vlastne znamená byť ideál? Ideálna žena, ideálny muž, ideálna postava, pleť ideálny doktor ,politik...aj ideálny učiteľ... Samé idealizovanie...
Na to, aby sme to mohli lepšie pochopiť, pozrime sa na tento skutočný príbeh. Boli dvaja chlapci, obaja pochádzali z problémových a chudobnejších rodín. Na základnej škole mali povesť takzvaných,, grázlov “po ukončení základnej školy, každý z nich išiel na inú strednú školu. V dnešnej dobe je z jedného úspešný a veľmi obľúbený profesor na prestížnej univerzite a druhý si odpykáva 8 ročný trest za krádež a ublíženie na zdraví. Možno si aj vy kladiete tú istú otázku, je to vôbec možné? Ako som spomínala chlapci sa dostali na rôzne stredné školy, chlapec, ktorý je vo väzení chodil do školy špinavý, bol arogantný, kradol peniaze a vymeškával najviac hodín z triedy...Nikdy sa ho nikto neopýtal, prečo? Prečo je špinavý, prečo kradne, prečo je arogantný...Jediná pozornosť, ktorá sa mu dostávala boli poznámky, pokarhania, nadávky a samozrejme zlé známky. Nikoho nezaujímal a jeho učiteľka ho verejne zosmiešňovala, karhala...Nepátrala po odpovedi, odpovedi, ktorá mohla zmeniť život...Ak by sa o to zaujímala dozvedela by sa, že tento chlapec chodí do školy špinavý, lebo doma nemajú práčku, je arogantný, pretože jeho vlastný otec je opilec a tyran, kradne, aby si mal za čo kúpiť jedlo....
Druhý chlapec mal väčšie šťastie, jeho učiteľ bol veľmi vnímavý človek. Bol to človek, ktorý sa nesústredil len na vzdelávanie, ale bytostne sa zaujímal o každého žiaka...Hneď si všimol, že sociálna situácia a správanie chlapca má nejaký dôvod...Preto raz, keď chlapec ukradol spolužiačke peniaze, si ho zavolal a opýtal sa, prečo to spravil. A tu sa to začalo...Chlapec mu vyrozprával svoj príbeh(veľmi podobný prvému). Tento učiteľ to nenechal len tak, ale reálne sa snažil pomôcť svojmu žiakovi...Venoval mu svoj čas, energiu a pochopenie...No čo je najdôležitejšie, chlapec asi prvýkrát v živote pocítil, že niekomu na ňom záleží...Postupne si zlepšil svoj prospech a v poslednom ročníku bol najlepší v triede. Tento učiteľ ho tak motivoval, že sa rozhodol ísť študovať učiteľstvo. A ideálom sa mu stal, človek, ktorý mu zmenil celý život, len tým, že sa oňho zaujímal...Jeho vlastný učiteľ...
On nebol mediálna hviezda, nemal na facebooku státisíce fanúšikov a na konte milióny dolárov...Bol to obyčajný, niekto by povedal, bezvýznamný človek, ale práve jemu sa podarilo zmeniť jeden mladý život k lepšiemu...Možno sa pýtame ako je to možné? Môžme to mi o sebe povedať? Zmenili sme svojim správaním niekomu svoj život k lepšiemu? Hľadíme len na kurikulum, alebo sa dokážeme pozerať aj na študenta, na jeho problémy, bytostné otázky...
Veľmi oduševnene dokážeme kritizovať a bedákať nad tým, akými vzormi sa v dnešnej dobe mladí ľudia nechajú manipulovať, ale my sami im ponúkame nejakú alternatívu? Ponúkame im nás ako alternatívu? Dávame im vôbec dôvod, aby sme im boli v niečom príkladom? Aby si povedali, že aj oni chcú byť taký, chcú mať takéto zásady? Či si len trpiteľsky odučíme hodiny a zatvorením dverí od triedy, pre nás trieda prestáva existovať? Učiteľstvo zaraďujeme medzi pomáhajúce profesie, nezaraďujeme ich len ako vzdelávacie profesie, z toho vyplýva, že aj my máme byť tými, ktorí budú pomáhať. Ale komu pomáhať a ako pomáhať? Raz jedna staršia učiteľka znechutená a sklamaná z dnešných mladých ľudí na margo študentov povedala, že s nimi sa už nič nedá robiť, sú ako „zhnité ovocie”...Dovolím si s ňou nesúhlasiť z pohľadu mladého študenta, ale aj z pohľadu budúceho učiteľa...Mladí ľudia nie sú ako zhnité, prezreté ovocie, oni sú vlastne nedozreté, ešte zelené ovocie...A práve učiteľ je ten, ktorý má tú možnosť sa aktívne podieľať na tomto dozrievaní a formovaní mladých ľudí...Učiteľ nemá byť len pasívnym pozorovateľom tohto procesu, ale naopak, má byť prítomný priamo v tomto procese...On je tým, ktorý je pozvaný mať spoluúčasť na pretváraní chlapca v mladého muža a dievča v zrelú ženu...Nie sme v obecenstve, my sme priamo v príbehu týchto ľudí, tých ľudí, ktorí nám boli na istú dobu zverení...Kto z nás si to uvedomuje? Uvedomuje si to každý učiteľ? Uvedomujem si to ja ako budúca učiteľka?
Častokrát sa stretávam s tým keď niekomu poviem, že budem učiteľka, tak mi popraje úprimnú sústrasť. Pýtam sa prečo? Zomrel mi niekto? Zamyslím sa a znovu sa pýtam, čo zapríčiňuje takýto pohľad na učiteľa? Arogantné správanie študentov, mzdová situácia? Neviem...Odpoveď som nenašla, no jedno viem, necítim sa tak, že potrebujem prijímať úprimnú sústrasť za povolanie, ktoré som si vybrala...Viem aj to, že sa pravdepodobne nestanem ideálnym učiteľom, nebudem tým ideálom, za ktorým by mladí ,,šaleli” a vešali si moje portréty nad posteľ…Tak isto viem, že ma nebudú mať všetci študenti radi, s tým sa musím jednoducho zmieriť. Pretože som človek ,ktorý ma plno chýb. No som presvedčená, že mladí nepotrebujú bezchybných, ideálnych učiteľov. Veľakrát sa nám zdajú takéto ideáli nedosiahnuteľné, veľmi ďaleké... A tak sa príliš skoro vzdávame byť ideálnym partnerom, ideálnym rodičom, ideálnym priateľom a aj ideálnym učiteľom...
Viac ako ideál naša spoločnosť, naši mladí potrebujú ľudskosť, obyčajnú jednoduchú ľudskosť, ktorá sa nehanbí ukázať aj svoje chyby aj slabosti, nedostatky, nesplnené túžby...Ľudskosť, ktorá je tak nedokonalá a predsa tak blízka, ktorá je nám prirodzená a predsa v celej spoločnosti chýba...A chýba i v učiteľstve... Preto, keď raz budem učiteľka, nechcem byť tým bezchybným ideálom, ktorý bude pre žiaka neprístupný a vzdialený, v prvom rade chcem byť človekom. Človekom, ktorý bude nablízku, študentom, keď ma budú potrebovať...