6 rokov. 147 semestrálnych skúšok. štátnica z filozofie, pedagogiky, kanonického práva a teológie - dogmatickej, morálnej a pastorálnej. k tomu nespočetné množstvo strán skrípt a "vytečených nervov" nad nimi. bez "odratých kolien" by to nešlo ani s odratými ušami...

keď bolo po tom, vydýchol som si. bolo to krásne, ale raz stačilo na celý život ;-) niekoľko dní po záverečnej štátnici boli promócie. akcie tohto druhu mám rád po presne určenú hranicu - kým sa netýkajú mňa. nechcelo sa mi do toho. sľub absolventa ešte ako - tak ušiel. ale keď som si mal ísť na pódium prevziať diplom, najradšej by som sa kdesi skryl. možno aj do myšacej diery... celých šesť rokov by som si zopakoval, ale toto by som z toho vynechal. tento môj odpor voči "neznesiteľnej oficiálnosti" prerástol poobede, keď to všetko aspoň trocha utíchlo, do pocitu ničoty. načo mi vlastne je ten šúlok s diplomom vnútri? neviem... asi som nedorástol do pozície mojich spolužiakov z gympla, ktorí sa naozaj tešili na koniec výšky. azda na nejaký ten titul pred menom... to som mal "v trubke". akosi som vnímal, že toto nie je dôvod, pre ktorý som šiel na školu. neprišiel som si po diplom. prišiel som sem, aby som na naučil žiť s Bohom, aby som sa stal kňazom... ak k tomu bolo treba ozdobu promočným aktom, považujem ho za nutné zlo.
nie, nechcem povedať, že to bolo zbytočné. vôbec nie. veľa som sa naučil a som skutočne zo srdca vďačný všetkým veľkým ľuďom, ktorí nás učili. len keby sa odovzdanie diplomu dalo uskutočniť tak pokojne a bez noblesy ako naberanie čaju v našej kuchyni... mal som pocit, že jediný, kto ma v ten deň chápal, bol dekan fakulty. svoj príhovor začal slovami: "máme nových magistrov. nič svetoborné sa nestalo. svet ide ďalej..."
neviem, či som dosť dobre vyjadril, čo som prežil a ako to vnímam, no verím, že sa nájde aspoň niekto, kto ma pochopí ;-)