Väčšina ľudí možno pozitívne zodpovie otázku, či odpustili konkrétnej osobe, avšak z neochoty hovoriť o danom človeku, resp. neustálom spomínaní krivdy môžeme usúdiť, že k odpusteniu neprišlo. Mnoho ľudí možno naozaj si nie je vedomých, čo obnáša rozhodnutie odpustiť, aká je podstata odpustenia.
Aké sú možné príčiny neodpustenia? Neodpustenie nemusí byť nevyhnutne dôsledkom neochoty, resp. pomstychtivosti ukrivdeného. Jednou z prekážok odpustenia je aj pochopiteľný strach zraneného človeka z toho, že bude znovu zranený.
Častokrát sa ľudia iba snažia nerozbúriť pokojné vody, alebo nepohnevať sa so svojimi blízkymi, príp. pre starších ľudí môže byť silným motívom, aby neostali sami. Preto ľudia popierajú reálnosť a závažnosť krivdy, pardonujú a ospravedlňujú vinníkov, hoci vo vnútri ich to hryzie a bolí. Avšak priznanie faktu krivdy je jedným z predpokladov odpustenia. Ďalšia vec je popieranie a potláčanie negatívnych pocitov, čo môže taktiež viesť k rôznym problémom. Jedným z pseudospôsobov odpustenia je prehliadanie – zabudnutie toho, čo sa stalo a správanie sa, ako by ničoho nebolo. Všetky tieto postoje sú škodlivé, pretože človeku znemožňujú konfrontovať sa pravdivo s tým, čo sa stalo a so svojim prežívaním. Sú uväznení vo svojej minulosti a nedovoľuje im to ísť ďalej.
Často človek popiera či ospravedlňuje krivdu, ktorá sa mu stala. Tvrdí: Veď mama mala ťažké detstvo! A až tak to nebolelo... Ospravedlňujúc tú, ktorá ho zanedbávala, nadmieru trestala, či ponižovala... Tu je potrebné, aby sa človek dokázal konfrontovať s vážnosťou krivdy, resp. krívd, ktoré sa mu stali. Je potrebné oddeliť fakty, ktoré sa stali, od príčin, ktoré k nim viedli. Vlastná empatia i súcit môžu byť veľmi nápomocné v procese odpúšťania, avšak nemali by stáť v ceste priznania a pomenovania krivdy.
Aj pre ľudí s veľmi ťažkým detstvom je niekedy problém prijať myšlienku, že potrebujú odpustiť svojim rodičom – že ich rodičia im ublížili. Mnohým sa táto myšlienka zdá nepatričná, ba až hriešna. Osoby rodičov, hoci veľmi biedne, sú jedinými pevnými bodmi v živote, od ktorých pocítili aspoň nejaké teplo. Veľakrát obete zneužívania či týrania prenesú hnev a nenávisť na seba a v sebe hľadajú príčiny toho, čo bolo na nich spáchané, ak si samotnú krivdu vôbec pripustia či pamätajú.
Jednou z príčin neodpustenia je aj to, že si človek pripisuje právo zotrvávať v hneve (Benner, 1992). To môže viesť až k živeniu nenávisti a horkosti. Najmä tzv. spravodlivá nenávisť (Smedes, 2004) je rakovinou zožierajúcou zvnútra. Smedes popisuje príbeh muža prenasledujúceho generála nacistickej armády, ktorá vyvraždila jeho rodičov. Muž bol ochotný zachrániť generála pred rozhnevanými dedinčanmi, ktorých predtým sám na neho poštval, nebol však schopný a ochotný mu odpustiť. Takáto nenávisť, hoci pôvodne založená na skutočnej krivde, postupne prerastie človeka a zotročí si ho, tak ako sa stalo v spomínanom príbehu. Ľudia, ktorí nevedia odpustiť napr. neveste, ktorá opustila ich syna, mužovi, ktorý terorizuje rodinu, či potomkovi, ktorý sa spreneveril dobrým mravom v rodine a následne bol vydedený, či tete, ktorá na nich „zabudla“ v dedičstve, budú svoju nenávisť popierať a tvrdiť, že odpustili, ale nemôžu zabudnúť. Budú vykresľovať nedostatky a reálne dôvody, preč nemôžu prijať previnilca späť, pozdraviť na ulici, či pokúsiť sa pozrieť naň iným pohľadom. Je veľmi ťažkou a často snáď až nemožnou úlohou voviesť takéhoto človeka do pravdy a ukázať mu jeho skutočné previnenie v neodpustení. Katarína Lachmanová (1996) popisuje príbeh ženy, ktorá najskôr tvrdila, že nemá problém nikomu odpustiť, potom však narazila na obrovskú nenávisť vo vzťahu k zaťom. Žena najskôr takéto odhalenie nechcela prijať a zdalo sa jej nemiestne im odpúšťať, po čase však ju táto skúsenosť značne zmenila.
Niekedy je prekážkou odpustenia to, že človek nie je pripravený vzdať sa moci, ktorú cíti voči osobe, čo ho zranila a tiež vzdať sa pocitu morálnej nadradenosti (Benner, 1992).
- blog používateľa Lucia Drábiková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač