Je potrebné pre zachovanie udržanie telesného zdravia. Vieme zo skúsenosti, že pokrm a nápoj najlepšie oceníme a vychutnáme, práve vtedy, keď sme hladní alebo smädní.
Navyše spoločné jedlo umožňuje ľudské zdieľanie a upevňuje jednotu ľudského spoločenstva, dáva príležitosť k spoločnej modlitbe a vďačnosti za Božie dary, či už je to rodinný stôl, slávnostná hostina, alebo jedlo s partiou, pri studničke alebo okolo táboráku.
Ježiš dáva úkonu telesného nasýtenia ešte nový, vyšší, nadprirodzený rozmer:
Veď človek nie je iba telo a nie je živý iba chlebom. To, čo robí človeka človekom, je predovšetkým duša, a dušu môže naplno uspokojiť a nasýtiť iba Boh, jej tvorca. „Po Bohu žíznim, po Bohu živom...“(Ž 42,3).
Podľa Ježišových slov sa duša živí:
každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst (Mt 4,4).
chlebom, ktorý dáva Pán „Ja som živý chlieb...Kto je z tohto chleba, bude žiť naveky“
(Jn 6,21).
Najvyššiu dôstojnosť dal ľudskému pokrmu a stolovaniu Kristus pri Poslednej večeri, kedy použil chlieb a víno, aby sa nám odovzdal až do konca časov, živý a skutočný vo svojom tele a krvi. Toto jeho sebadarovanie predchádzalo jeho smrť, kedy sa za nás vydal až do krajnosti.

Ježišov štyridsaťdňový pôst na púšti, kedy nič nejedol a nepil, nás zaväzuje k tomu, aby sme sa aj my snažili oslobodiť sa všetkej požívačnosti tela a návykov, ktoré nás spútavajú, oslabujú a obmedzujú alebo aj zotročujú.
Zároveň nás však Kristov príklad učí radostne a vďačne prijímať a vychutnávať Božie dary.
Spoločné jedlo upevňuje aj vzťahy v spoločenstve.

Jozef Hrdlička: Strmou stezkou (karmelitánske nakladatelství)