Ľudia často hovoria o zlom alebo dobrom počasí. Sú to pojmy len relatívne platné. Výdatný dážď môže znamenať splnené prianie poľnohospodára a naopak rozladenie pre turistov na dovolenke.
V každom prípade je počasie niečo, čo si nemôžeme nikdy objednať, zaistiť alebo predplatiť, čo môžeme iba prijať ako dar. Boh sám to tak ustanovil a múdro to riadi.
V Písme svätom znamená dobré a zlé počasie často pravý opak toho, ako to chápeme my. južná krajina plná hôr a pustatín, kde žil Izrael a tiež Boží Syn Ježiš, neoplývala dostatkom vody. Dlhé slnečné počasie bez dažďa znamenalo často katastrofy. Naopak nachádzame v Písme miesta, kde obraz dobrého a požehnaného počasia je vyjadrený dažďom zvlažujúcim zem.
Tento obraz vystihuje aj najzákladnejšiu túžbu človeka: „Prelom, Pane nebesia! Zostúp ako dážď tvoja náuka na vyprahnutú zem. Rosu dajte zhora nebesia a oblaky dažďa Spravodlivého.“ Slovo dážď sa v ústach Ježišových objavuje iba raz, zároveň so slnkom. Z výroku vyplýva, že oboje je požehnaný dar a svedčí o Božej veľkorysosti, lebo on „prikazuje svojmu slnku vychádzať na zlých aj dobrých, a dážď zosiela na spravodlivých aj hriešnikov“.
Svätý František z Assisi v Piesni tvorstva nás učí, že Boh má byť chválený každým počasím. Či už je slnečno, polojasno, oblačno alebo zatiahnuté, či je hmla, dážď, sneh alebo búrka, vánok alebo víchrica, každé počasie chváli svojho tvorcu a človek ho má chváliť s ním.

Tak ako slnko nemôže preniknúť svojimi lúčmi na zem pokrytú hmlami, mrakmi a smogom, tak aj v duchovnom živote si niekedy naše JA produkuje podobné nepriepustné obaly, cez ktoré k nám Božia milosť len ťažko preniká. Spôsobuje to slabá viera, malovernosť. Naše starosti, obavy, vlastná dôležitosť, zahlušujú pokojnú a priezračnú dôveru Božieho dieťaťa, ktoré zakúša istotu, že Otec najlepšie vie, čo je pre nás potrebné.

Jozef Hrdlička: Strmou stezkou (karmelitánske nakladatelství)