Cesta bez zmyslu je vyznačená šípkami do Pekla. A Nebo je stav duše. Dnes ráno ako som merala jednu z tých bezzmyselných ciest - som na zástavke pred Tescom pozorovala zametača odpadkov. Zametal špačky od cigariet. Robil to pokojne, trpezlivo, ohľaduplne... s lopatou narábal tak elegantne akoby dirigoval orchester. A ja som mu závidela. Lebo to, čo robil, malo zmysel. A túžila som držať v rukách tiež takú lopatu a zametať Nitru.
Žiaľ, musela som nasadnúť na autobus a ísť zbierať mŕtvolné kosti živých mladých ľudí do školy. Bojím sa, že ma to celé pohltí – ako pažerák pekla. Že si zvyknem na život bez zmyslu, že to tak má byť... že sa naučím tak žiť. Ako tie decká – maľované hroby. Necítim sa na kriesiteľa mŕtvych. Ja nie...
Prečo je tak ťažké nájsť zmysel? Odrazu som tak rada, že žijem v čase, ktorý pomíňa. Lebo to, čo momentálne prežívam, raz skončí... a príde niečo nové, snáď „zmyselné“. :-)
- blog používateľa Žofia Sepešiová
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač