Istotne každý z nás sa občas zamýšľa nad zmyslom vlastnej existencie. Sú to úvahy, ktoré prirodzene vyvierajú z nášho sebauvedomenia a z pocitu nenaplnenosti, alebo nezavŕšenosti nášho bytia. Je to akoby sme stále plachtili po rozbúrenom mori sveta a nevieme vlastne kam smerujeme, kam máme smerovať a prečo. Hľadáme zmysel – zmysel života.

Ja som akurát teraz vo veku, kedy sa intenzívne hľadám a usilujem sa zaradiť a nejak vytýčiť vlastné sebaurčenie. Robím tak teraz v dvadsiatich dvoch rokoch veku – počas dospievania som sa až tak nehľadal, lebo som mal jasné ciele. Vychodiť gymnázium, zmaturovať, občas miništrovať a poslúchať rodičovskú, svetskú a cirkevnú autoritu. Nemal som s tým problém. Teraz však na vysokej škole sa stávam prvý raz skutočne dospelým a začínam vyzrievať – aspoň vnútri cítim, že vyzrievam. Nuž i tak skutočne dospelým budem až po finančnom osamostatnení sa od príjmov mojich živiteľov – rodičov. To je veruže pravda. Tak či onak – vyzrievanie je pre mňa fáza nasledujúca po dospievaní a myslím, že málokto vyzrieva už počas dospievania...

Hľadám seba a hľadám zmysel svojej púte. Prečo som sa ocitol na tejto Zemi? V tomto tele? Je moja myseľ a moje sebauvedomenie iba výsledkom mozgovej elektrochemickej aktivity v dôsledku evolučne vysvetliteľných výhod jestvovania mysle pre prežitie organizmu? Rozhodol som sa byť kresťanom a stále sa ním každý deň musím rozhodovať byť. A viera istým spôsobom oslobodzuje a istým spôsobom zaväzuje. Zmysel života mi vysvetľuje pomerne jednoducho. Katechizmus Katolíckej cirkvi mi dôsledne prepája otázku zmyslu s „pravdou o stvorení“. A ja to vlastne chápem. Chápem, že Boh ma pozýva k účasti na večnom živote v Jeho sláve, mať účasť priamo na Jeho svätosti a vznešenosti – žiť v nebi. A kým ta dôjdem, tak treba robiť dobré skutky, vidieť v druhých svojho brata alebo priamo Krista a konať Božiu vôľu. A milovať. Boha i všetkých ostatných ľudí vrátane seba. Hmm...

Je to vlastne jednoduché ako facka. Napriek tomu cítim vnútorne určitú nespokojnosť, akési chvenie, ktoré, myslím, vychádza z pocitu príliš malej konkrétnosti takto vymedzeného zmyslu života. Som tak nastavený, že potrebujem vedieť, čo mám robiť teraz konkrétne. Akú školu študovať... ako sa obliekať... ako sa správať k rodičom... čo robiť počas dňa... aké životné projekty si vytýčiť... čo s vianočnými darčekmi...

Nenachádzam inej odpovede na svoje otázky, len tú, ktorá sa odvážne spája s mojím súčasným rýchlym vyzrievaním. Čo mám robiť? Skvelý autor vo svojej Citadele Antoine de Saint-Exupéry vraví, že zmyslom života je stať sa sám sebou. A ja s ním veruže súhlasím. To je zmysel môjho vyzrievania a môjho súčasného putovania. Neviem, čo bude za desať rokov, ale teraz mám konať takto. Vyzrievať, nájsť sa, nájsť svoje názory a „skolaudovať“ svoje sebaurčenie. Musím objaviť sám seba, aby som mohol slúžiť Bohu a putovať do nebeskej domoviny. A naplniť tak zmysel, ktorý obhajuje kresťanstvo. Teraz je ten čas. Teraz som tu a teraz sa treba zadefinovať. Dúfam, že mi v tom pomôže nielen Pán, ale aj samotné štúdium filozofie.

Ak ste sa, drahí čitatelia, našli v niektorých z týchto mojich vyznaní, tak Vám prajem veľa požehnania a síl pri putovaní. Pri putovaní k sebe samému, aby sme sa mohli skrze seba otvoriť svetu a Bohu.