Každé zdôrazňovanie dokonalosti má veľa spoločného s predstavou všemocnosti. Človek sa cíti bezmocný a nemohúci ako dieťa, ale chce uniknúť tejto vlastnej bezmocnosti, ktorá mu je daná. Jedna z možností úniku je predstava o všemocnosti: som najmocnejší, všetko viem. A práve to je ilúzia. V tom spočíva aj prvotný hriech: byť ako Boh, byť bezchybný, všetko vedieť. To je pokušenie, ktoré človeka nevedie k životu, ale ho odcudzuje sebe samému a napokon ho vyženie z raja. Nie zdôrazňovanie dokonalosti, ale priznanie si svojej ľudskosti a bezmocnosti vedie k tomu, že budem duševne slobodný a budem robiť len to, na čo mám schopnosti.
V podstate ide o správne vyváženie moci a bezmocnosti. Oboje je ľudské. Človek nie je len bezmocný a nemohúci, ale má schopnosť mnohé veci ovplyvniť. Veď moc je aj pozitívna. Niečo dosiahnuť a vedieť, tvoriť, formovať život, patrí k našim pozitívnym schopnostiam. Len musíme pri tom zobrať na vedomie svoje hranice. Nemôžem všetko, čo by som chcel. Musím cítiť, aké sú moje schopnosti, čo naozaj dokážem. Isté je, že môžem zájsť až po hranice svojich možností. A to aj preto, aby som zistil ich existenciu a zobral ju na vedomie.
Anselm Grün: Malá kniha o šťastí (vyd. Dobrá kniha)
