...Boh nikdy nezatvára horizonty, Boh nie je nikdy pasívny tvárou v tvár životu, pasívny voči utrpeniu svojich detí. Boh sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Preto nám posiela svojho Syna, daruje ho, odovzdáva, delí sa oňho; aby sme sa učili ceste bratstva, ceste daru. Toto je definitívne nový obzor, nové Slovo pre mnohé situácie vylúčenia, oddelenia, uzatvorenia, izolácie. Toto je Slovo, ktoré preráža ticho samoty.
A keď sme unavení, alebo keď sa úloha evanjelizovať stáva ťažkopádnou, je dobré pripomínať si, že život, ktorý nám Ježiš ponúka, dáva odpoveď na najvážnejšie potreby každej osoby, pretože všetci sme boli stvorení pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku (porov. Evangelii gaudium, 265).
Jedna vec je istá: nemôžeme prinútiť nikoho, aby nás prijal, prichýlil; to je nepochybné a je to súčasť našej chudoby a našej slobody. Ale je rovnako isté, že nikto nemôže prinútiť ani nás, aby sme neboli prívetiví, pohostinní voči životu nášho ľudu. Nikto nás nemôže žiadať, aby sme neprijímali vľúdne a neujímali sa života našich bratov, predovšetkým života tých, ktorí stratili nádej a chuť žiť. Aké pekné je predstaviť si naše farnosti, spoločenstvá, kaplnky, kde sú kresťania, nie so zatvorenými dverami, ale ako opravdivé ohniská stretnutia medzi nami a s Bohom. Ako miesta pohostinnosti a vľúdneho prijatia...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
