...Predovšetkým otázky: čo znamená jesť Ježišovo telo a piť jeho krv? Je to iba obraz, spôsob vyjadrenia, symbol, alebo to poukazuje na niečo reálne? Aby sme dali odpoveď je potrebné vycítiť, čo sa odohráva v Ježišovom srdci, keď láme chleby pre vyhladnutý ľud. Vediac, že bude musieť pre nás zomrieť na kríži, Ježiš sa stotožňuje s tým rozlámaným chlebom, s ktorým sa delí, a tento sa pre neho stáva „znamením“ tej obety, ktorá ho čaká. Tento proces má svoj vrchol pri Poslednej večeri, kde sa chlieb a víno reálne stávajú jeho Telom a Krvou. Je to Eucharistia, ktorú nám Ježiš zanecháva s presným cieľom: aby sme sa mohli stať s ním jedno. Hovorí totiž: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (v. 56). Toto „ostávať“: Ježiš v nás a my v Ježišovi. Prijímanie je asimiláciou: tým, že ho jeme, stávame sa ako On. Ale toto si vyžaduje naše „áno“, naše priľnutie vierou.

Občas počuť ohľadom svätej omše túto námietku: „Ale na čo omšu? Ja idem do kostola vtedy, keď to sám cítim, alebo lepšie sa mi modlí osamote.“ Ale Eucharistia nie je súkromnou modlitbou alebo nejakou krásnym duchovným zážitkom, nie je to nejaká jednoduchá spomienka na to, čo Ježiš urobil pri Poslednej večeri. My hovoríme, aby sme dobre chápali, že Eucharistia je „pamiatkou“, čiže gestom, ktoré aktualizuje a sprítomňuje udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania: chlieb je reálne jeho Telom, darovaným pre nás, víno je reálne jeho Krvou, vyliatou za nás.

Eucharistia je sám Ježiš, ktorý sa nám kompletne darúva. Sýtiť sa ním a prebývať v ňom prostredníctvom eucharistického prijímania, ak to robíme s vierou, nám premieňa život, premieňa ho na dar Bohu a bratom. Sýtiť sa tým „Chlebom života“ znamená vstúpiť do súladu s Kristovým srdcom, asimilovať, vstrebať do seba jeho rozhodovanie, jeho myslenie, jeho správanie. Znamená to vstúpiť do dynamiky lásky a stať sa ľuďmi pokoja, ľuďmi odpúšťania, zmierenia, solidárneho delenia sa. Tie isté veci, aké robil Ježiš...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .