Tak, toto cítim ako bolestivú tému pre katolícku Cirkev – mnohí neveriaci a ateisti totiž zastávajú takýto názor. Aj Dr. House sa v jednej svojej epizóde tak vyjadril, že Cirkev stavia na strachu z Božieho trestu za hriech, a tak ovláda svoje ovečky. Strach z Božieho trestu za porušenie hriechológie ako impozantný nástroj manipulácie s obrovskými masami. To je, myslím, bolestivá téma, lebo to tak niekedy naozaj vyzerá. Ale pozrime sa na túto problematiku bližšie, ako sa má vec naozaj. Hm.

Badám tu dve roviny strachu z Božieho trestu. Jedna rovina je tvorená vyhrážkou cirkevného predstaviteľa (kňaza, rehoľníka, rehoľníčky, katechétu), že ak bude „ovečka“ toto a ono robiť, alebo toto a ono nerobiť, tak ju Boh potrestá, alebo možno priam zatratí a skončí tak v pekle. Druhá rovina je úzkostnou konštrukciou samotnej „ovečky“, ktorá na základe vlastného svedomia očakáva všade Boží trest, bojí sa konať tento a tamten hriech a – keďže je prirodzene hriešna – žije neustále v blízkosti mučivého nebezpečenstva v podobe zatratenia. A samozrejme aj takáto úzkostná konštrukcia je vyprodukovaná takpovediac „kresťanskou výchovou“.
-

Niekedy dávnejšie som chodieval okrem christneťáckeho chatu aj na „protestantský“ chat horiaciker.sk. Tam chodia väčšinou ľudia z malých kresťanských komunít, niekto by ich nazval sektami, ale sú to prevažne len rozličné kresťanské, častokrát charizmatické združenia a cirkvičky. Ani by sme ich nemohli zaradiť medzi tradičných protestantov. No, a tam som spoznal radikálny názor, že vraj k spáse stačí uveriť v Krista Ježiša a v Jeho vykupiteľskú obetu za mňa. Ak toto človek vraj vyzná, má istotu spásy. Vyplývalo im to z niektorých vyjadrení sv. Pavla vo svojich listoch (napr. Ef 2, 8). Preto títo ľudia prekypovali láskou a bola z nich cítiť skutočná charizma lásky v rámci reálneho pôsobenia Ducha Svätého. Boli totiž úplne pokojní, vedeli, že stačí hriech zakaždým Bohu vyznať v modlitbe (spoveď neuznávajú) a Boh odpustí. Boli a sú si svojou spásou priam dokonalo istí, preto sa považovali za občanov nie tohto sveta, ale sveta nebeského. Stali sa ideálnymi šíriteľmi Ježišovho evanjelia.

V katolíckej Cirkvi takúto istotu spásy nenachádzam. Nadobudol som silný pocit, že v katolíckej filozofii sa preferuje videnie ľudského života ako tŕnistej cesty k Bohu. Človek je na tomto svete kvôli hriechom ľudstva doslova vo vyhnanstve a neustále musí čeliť utrpeniu, zlu a hriechu. Nie nadarmo posvätné texty označujú za knieža tohto sveta Satana (napr. Jn 16, 11). A preto človek zápasí a často vďaka svojej narušenej prirodzenosti upadá do hriechu, čím môže stratiť v „Božích očiach“ milosť. Katolícke učenie považuje za jednu z hlavných právd, že Božia milosť je na spásu potrebná (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi; bod 2001). V Katechizme sa približne píše o milosti toto:

„Milosť je priazeň Boha, úplne nezaslúžený nadprirodzený Boží dar, prostredníctvom ktorého sa človek stáva ospravodliveným zo svojej hriešnej prirodzenosti a dostáva účasť na prirodzenosti Boha a na večnom živote. Uzdravuje z hriechu a posväcuje človeka.“

(porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, body 1996 až 1999)

A v bode 1861 Katechizmus učí, že smrteľným hriechom sa človek pozbavuje posväcujúcej milosti resp. stavu milosti, takže zomierajúc v takomto upadnutom a neoľutovanom stave značí večné zatratenie. A tu, drahí čitatelia, je kameň úrazu. Tuná vzniká priestor pre vyhrážky a špekulácie, ktoré vedú k úzkostnému strachu z Božieho trestu či zatratenia, čím je nepochybne možné citlivými ľuďmi, ktorým záleží na vlastnej spáse, dobre manipulovať. To je skutočná podstata problému. Nie je tu napriek viere zaručená istota spásy, pretože človek môže ťažko zhrešiť a o spásu sa tak pripraviť.
-
Mám vari nepripustiť, že by rehoľníčky a rehoľníci v katolíckych školách nevyužívali takúto formu manipulácie? Ak nie dnes, tak v minulosti určite. Zaslepený byť nechcem. Preto chcem zaujať rozhodný postoj, ktorý, keďže sám problém sa vyskytuje v dvoch rovinách, bude obsahovať tiež dva prístupy.

1. Hrozby typu „ak to neurobíš (alebo urobíš), tak pôjdeš do pekla“ zo strany katechetických vychovávateľov sú absolútne neprípustné a verejne ich zo svojej skromnej pozície veriaceho katolíka-laika odsudzujem. Pretrváva tu totiž silné nebezpečenstvo, že sa do osobnosti ovečky integruje strach z Božieho trestu natoľko, že sa poškodí (často trvalo) svedomie a stane sa neuvážlivo precitlivelým. To vedie k neustálemu pocitu strachu: „Joj, aký som zlý, nehodný...“ A samozrejme k neustálemu pocitu viny. Toto nie je kresťanstvo! Kresťanstvo nie je a nemá byť o pocite viny! Kresťanstvo je evanjelium – posolstvo, že sme vykúpení z hriechu a že nám môže byť skrze obetu Ježiša Krista odpustené...

2. Druhá rovina problému je už forma precitlivelého svedomia, keď bol do osobnosti ovečky integrovaný pocit viny. Pozrime sa, či je katolícke kresťanstvo naozaj o vine, hriechológii a Božom treste (či presnejšie o Bohu ako ustavične trestajúcom a prísnom Sudcovi).
-

Stále sme v druhom bode. Ponúkam odpovede od samotného Boha, ktorý inšpiroval biblické posvätné texty:

1. „V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Vtedy si ťa (Izrael) navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže spoznáš Pána.“ (Oz 2, 20-22) Vidno, že Pánove zásnubné dary, ktoré prevzala po vyvolenom ľude „Ježišova nevesta“ Cirkev, sú pravda a právo, láska a ZĽUTOVANIE. V Cirkvi bude dominovať pravda a právo, láska a zľutovanie. V Cirkvi bude dominovať zľutovanie ako zásnubný dar Pána Ježiša ako jej Ženícha.

2. „Vezmite so sebou slová a obráťte sa k Pánovi; povedzte mu: Odpusť každú vinu a láskavo nás prijmi, zaplatíme plodom svojich perí!“ (Oz 14, 3) Tento text ukazuje, že stačí sa obrátiť k Bohu so slovami ľútosti a hneď budeme „platiť plodom svojich perí“ – čiže budeme ďakovať za odpustenie a za prinavrátenie milosti.

3. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu (Oz 6, 6). Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 12-13) Vidno, že Ježiš skutočne neprichádza súdiť, ale svet spasiť: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 17)

4. „... a sväté (...) je jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ (Lk 1, 49-50) Tento úryvok z Magnifikátu nie je výzvou na strach a robenie si obáv z Boha, ale je práveže pochvalou tých, ktorí majú zdravú a úctivú bázeň pred Bohom a z lásky ho nechcú uraziť hriechom – takéto duše sú ešte väčšmi zahrnuté Božím milosrdenstvom. Vzápätí však musím dodať poznámku, že aj opak takéhoto človeka – teda veľký hriešnik – má nárok na milosrdestvo. Dokonca možno povedať, že čím väčší hriešnik, tým väčšie právo má na zľutovanie a milosrdenstvo. (citát z Denníčka sv. Faustíny, ktorej sa zjavoval v tridsiatych rokoch 20. storočia Pán Ježiš ako Božie milosrdenstvo, viď obrázok)

5. „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 2, 4-7) To ani nepotrebuje komentár.

Pätica vari najžiarivejších príkladov, ktoré by sme šikovne mohli spojiť s hymnusom na Božiu lásku (1 Kor 13), ktorý tiež potvrdzuje, že Boh je predovšetkým láskyplný a milosrdný, a až potom spravodlivý. Mohli by sme tu tiež vymenovať množstvo citácií z Denníčka sv. Faustíny, ktorej sa zjavil ako Milosrdenstvo Pán Ježiš a na základe ktorej sa šíri v súčasnosti veľká úcta k Božiemu milosrdenstvu. Je to veru najdominantnejšia Božia vlastnosť, Boží atribút vychádzajúci priamo z Jeho podstaty – lásky.

Vari v žiadnom inom náboženstve, v žiadnej inej kresťanskej denominácii, nie je tak úpenlivo spracované a šírené učenie o nepochopiteľnom a nezmernom Božom milosrdenstve, ako je tomu v katolíckej Cirkvi. Preto, drahí bratia a sestry, do ktorých z Vás bol vštepený pocit viny alebo integrovaný strach z Božieho trestu, NEBOJTE SA! (obľúbená výzva Jána Pavla II.) Nebojte sa. Predkladajte svoje poklesky a pády vždy Bohu a Jeho Cirkvi a dúfajte v Jeho zľutovanie, ktoré sa nám otvorilo dokorán, keď naše hriechy pribil na kríž ako dlžobný úpis obetujúci sa Spasiteľ. (Porov. Kol 2, 14) Vari by chcel Boh, aby ťažká obeta Jeho Syna vyšla v Tvojom prípade nazmar? Nie. Určite nie, preto dúfajme, dôverujme a milujme. A nenechajme sa manipulovať ľuďmi, ktorí zdôrazňovaním Božej spravodlivosti kráčajú proti Božím úmyslom. Tie sú podľa sv. Faustíny Kowalskej jasne orientované na všeobecnú výzvu k utiahnutiu sa k Pánovmu milosrdenstvu. Naša katolícka Cirkev má dosť takýchto „škodiacich“, ale my už vieme, že Boh je iný a že nás má neuveriteľne mocne rád: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) To je evanjelium, to je posolstvo, to je kresťanstvo, to je Cirkev a to je naša spása.
-
Pane Ježišu, dôverujem v Teba! :-)
-
PS
Odporúčané stránky:

1. http://www.faustinum.pl/main.php

2. http://www.milosrdenstvo.sk/index.php5?menu=uvod

3. http://www.boziemilosrdenstvo.sk/
-