Kresťan: Názor na prvý slovenský štát?


Nuž, mali sme tu 14. marec 2009, ktorý nám okrúhlym sedemdesiatym výročím pripomenul udalosť, keď 14. marca 1939 Slovenský snem v Bratislave na čele s Martinom Sokolom vyhlásil samostatnosť slovenskej autonómie (tzv. Slovenskej krajiny) od ČSR, a teda vyhlásil Slovenský štát – prvý samostatný štát moderných Slovákov. Aký postoj by mohol zaujať k vzniku a procesu vývoja prvej slovenskej štátnosti kresťan? Samozrejme, kresťanov je veľa a majú aj rôzne názory, ale spája nás evanjeliové posolstvo a viera kodifikovaná našou Cirkvou. Preto na základe tejto zjednocujúcej kresťanskej platformy by sme vari mohli spoločne reflexívne podchytiť jestvovanie a dejinný vývoj prvej Slovenskej republiky a naučiť sa k nej vyjadriť síce nie ako historik, ale ako kresťan. Takto sa pred nás postavila výzva a ja sa na ňu pokúsim teraz odpovedať.
-

OKOLNOSTI VZNIKU SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
-
Keby sme (len na úvod) načreli do histórie, tak vieme, že situácia sa mala nasledovne. V noci z 9. na 10. marca 1939 sa uskutočnil na Slovensku Homolov puč, kedy české vojská v snahe zabrániť vyhláseniu samostatnosti slovenskej autonómie intervenovali a zosadili slovenskú vládu na čele s Tisom. Dosadili Jozefa Siváka a po odchode českých vojsk sa predsedom slovenskej autonómnej vlády stal Karol Sidor. Nemecko naňho tlačilo, aby ihneď vyhlásil samostatnosť. Odmietol. Preto si zavolali odvolaného Tisa a tomu Hitler predložil faktickým spôsobom ultimátum, ktoré sa tvárilo ako výber z dvoch možností, no pritom bolo jasné, že je možnosť len jedna. Tými dvomi možnosťami bolo buď okamžité vyhlásenie samostatnosti slovenskej autonómie pod patronátom Nemecka, alebo vydanie Slovenska na milosť a nemilosť maďarskej armády. Tá sa už skutočne blížila k slovenským hraniciam s hlučnými revizionistickými nárokmi a represívnou politikou voči slovenskému etniku. A skutočne – už 14. marca Maďari obsadili Podkarpatskú Rus a 23. marca zaútočili na východné Slovensko, pričom došlo aj k bombardovaniu Spišskej Novej Vsi. Takže Tiso predostrel „ponuku“ Slovenskému snemu a pod vedením jeho predsedu Martina Sokola Slovenská krajina 14. marca 1939 vyhlásila samostatnosť, a teda vznik Slovenského štátu, ktorý po prijatí ústavy v júli ʼ39 dostal názov Slovenská republika. Treba povedať, že nie Tiso sa zaslúžil nejak zásadne o vznik SR, ale po predstavení možností práve členovia Slovenskému snemu povstali a všetci aklamáciou súhlasili s vyhlásením samostatnosti v snahe vyhnúť sa pohlteniu Maďarskom.

Toľko spomienky na okolnosti vzniku Slovenského štátu.
-
PREDSTAVENIE OTÁZKY
-
Vo svojom blogovom článku „Analýza: Má sa Cirkev miešať do politiky?“ som načrtol názor, že Cirkev musí zachovať jednoznačný odstup od politického diania a zasahovať doň smie len vynášaním morálnych úsudkov. Spomenul som tam, že Cirkev je prvotina Božieho kráľovstva, ktoré nepochádza z tohto sveta, takže politické dianie tohto sveta a na tomto svete je síce dôležité, ale i tak druhoradé. Na prvom mieste je duša a starostlivosť o svoju spásu, čerpajúc silu z pokladu milostí darovanej nám, dedičom Božieho kráľovstva, za cenu preliatej krvi Pána Ježiša.

Ako sa ale dívať na náš národ, ktorého inteligencia a mnohí národní buditelia boli práve kňazmi? Matej Bel, Juraj Fándly, Juraj Papánek, Anton Bernolák, Alexander Rudnay, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Ján Kollár, Štefan Moyses, Andrej Kmeť, Ján Palárik, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ferdinand Juriga, Andrej Sládkovič, Samo Tomášik, František Víťazoslav Sasinek, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Andrej Hlinka, (Jozef Tiso?, Ján Vojtaššák?), Ján Chryzostom Korec. To sú len niektorí veľkí slovenskí buditelia a všetci boli kňazmi, či už katolíckymi, alebo evanjelickými. Je zreteľne vidno, že naše národné povedomie a našu kultúru, jazyk i historický vývoj viedla predovšetkým katolícka a evanjelická kňazská inteligencia. Je to do značnej miery aj pochopiteľné, keďže Slováci neboli príliš vzdelaní a najlepšie vzdelanie dosahovali práve kňazi, preto sa práve oni uchopili dejinnej úlohy obrodiť slovenský národ.

Takže otázky znejú: „Je možné povedať, že sa Cirkev miešala do slovenskej politiky odnepamäti? A ak áno, oprávnene? Či v duchu môjho spomínaného článku neoprávnene?“ Sú to otázky, ktoré sa ponúkajú, najmä keď si uvedomíme, že prvý slovenský prezident Jozef Tiso bol katolíckym kňazom a taktiež v prvej SR zastávali kňazi všemožné verejné funkcie. (Na iné prejavy klerikalizmu v Španielsku či v iných krajinách teraz pozabudnem, lebo nie som dostatočne s ich formami oboznámený.)
-
MALI KŇAZI PRÁVO NA ZÁSAH DO VÝVOJA SLOVENSKÉHO NÁRODA?
-
Myslím, že odpoveď na prvú otázku, je „áno“. Dôvod, prečo sa cirkevní hodnostári hojne zapájali do národného obrodenia som vysvetlil už pred chvíľou tým, že práve kňazi predstavovali prirodzenú vzdelanosť a inteligenciu národa. Mali na to právo? Myslím si, že áno, ak samozrejme nezanedbávali potreby sebe zverených duší. V 18. a 19. storočí slovenský národ nemal vychovanú inteligenciu, preto si myslím, že kňazské uchopenie a pochopenie dejinnej výzvy bolo správne pochopené a oprávnené.

Následne však treba dodať, že po vychovaní nekňazskej inteligencie už cirkevní hodnostári nemali zasahovať. Kedy nastal ten prelom, že Slovensko získalo neduchovenskú inteligenciu? No práve za prvej ČSR a počas vojnovej SR. Takže pôsobenie kňaza Andreja Hlinku v politike a prezidentovanie kňaza Jozefa Tisu chápem a prijímam. Laický úsudok mi totiž našepkáva, že potreba zasahovania kňazskej inteligencie do politiky vyhasla vlastne až v polovici 20. storočia. Mám kamoša, čo študuje históriu, tak to s ním ešte preberiem, či mi môj pochop nenašepkáva mylne. I keď samozrejme viem, že množstvo politikov a členov politických strán za pluralitnej a demokratickej prvej ČSR nebolo kňazmi... Ale napríklad taká dejinná úloha jedného z otcov národa kňaza Andreja Hlinku, ktorého sme si vážili po Štefánikovi až na tisíckorunáčku, bola nepopierateľne silná a oprávnená. Kňazi majú dodnes na Slovensku veľké slovo – kňazská inteligencia je u nás naďalej silná a tradícia našej krajiny hovorí o konzervatívno-kresťanskom zameraní Slovákov (ak to uchopíme vo všeobecnosti).
-
POLITICKÝ REŽIM PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY A KRESŤANSTVO
-
Ústava SR z júla 1939 ukotvila autoritatívny režim, ktorý sa následne ďalej upevňoval a počas vojnových rokov nadobúdal totalitné znaky. Chápem, že mnohí Slováci boli sklamaní z demokratických veľmocí (Francúzsko, Veľká Británia), ktoré nás v Mníchove v roku 1938 zradili a zapredali. A vojnové roky pod patronátom nacistického Nemecka si vyžadovali zvýšenú policajnú kontrolu s možnosťou represií, ak by mala byť narušená stabilita SR. To však podľa môjho názoru nedokáže zakryť alebo ospravedlniť nedemokratickosť a neslobodu. Slovenskí politici sa snažili vytvoriť stavovské organizácie, no nedarilo sa im v tom. Postupne sa dostávali k moci radikálni pronacistickí pohlavári (napr. Vojtech Tuka ako predseda vlády s reálnou výkonnou mocou), ktorí spustili pretavenie nemeckého nacistického režimu do slovenských pomerov.

Z kresťanského hľadiska teda nemôžeme prvú SR prijímať, keďže – ako som naznačil v tom článku o Cirkvi verzus politika – Cirkev podporuje politickú slobodu. Vatikán síce prvú SR uznal, ale to bolo ešte v čase, keď nebola vyjasnená jej vnútorná bezpečnostná politika – veď Slovensko nemalo poriadnu ústrednú štátnu správu, armádu, bezpečnosť, hospodárske a finančné inštitúcie. A neskôr, keď už na Slovensku prevládali totalitné praktiky (najmä od roku 1944), tak Vatikán veľa ráz kritizoval zapájanie cirkevných hodnostárov do takéhoto nekalého politického života. Tiso však nemienil odstúpiť, čím, myslím, napomohol k tomu, aby radikálni politici neobsadili aspoň post prezidenta, keď už vládu mali v hrsti. Môžeme to porovnať s Benešom z roku 1948, ktorý ustúpil komunistom, podal demisiu a tým pohodlne umožnil Komunistickej strane, aby ovládla celú československú vládu. Takže neprejavil hrdosť a statočnosť, zatiaľ čo u Tisa ako umierneného politika hodnotím jeho snahu udržať sa v prezidentskom kresle za pozitívum.
-

SLOVENSKÁ REPUBLIKA – VELEBIŤ ČI NEVELEBIŤ?
-
A teraz sa dostávame k záverečnej otázke tohto blogového článku – musíme konečne dovyformovať náš kresťanský názor na prvú SR. Velebiť či nevelebiť prvú SR ako kresťania? Na jednej strane prijímam, že vznik Slovenského štátu bol nevyhnutný – proste nechať sa pohltiť maďarskou armádou, ktorá by domácim autoritatívnym režimom započala rozsiahle represálie voči slovenskému národu a takpovediac „nám vrátila Trianon“, to nebola možnosť k výberu, to bola vyhrážka. Na druhej strane slovenská štátnosť sa sformovala ako autoritatívny režim vlády jednej strany (HSĽS), ktorá, ako išli roky, čoraz fašistickejším spôsobom ovládala spoločnosť a prenasledovala disent. K moci sa čím ďalej, tým početnejšie dostávali radikáli, ktorých orientácia na nacistické Nemecko bola priam fanatická.

Preto som za to, aby prvá Slovenská republika nebola velebená a oslavovaná, ALE ako znak prvej slovenskej samostatnej štátnosti v dejinách Slovákov, ktorá nás uchránila od hrôz maďarských represálií a iných vojnových nepokojov (aspoň do jari 1944) som zase za to, aby sme si pamiatku prvej SR pripomínali. Je pravda, že naša súčasná druhá SR nenadväzuje na dedičstvo prvej SR, čo považujem za správne. Ale opakujem – spomienka na prvú slovenskú štátnosť je vhodná, pričom by bolo dobré ju spájať ani nie tak s Tisom, ale skôr s Hlinkom, hoci viem, že ten sa nedožil ani vyhlásenia slovenskej autonómie a federácie ČSR. Hovorím preto radšej s Hlinkom, lebo ten viedol takmer celoživotný zápas za obrodenie Slovákov a bojoval za slovenskú autonómiu celé medzivojnové obdobie, túžil po slovenskej štátnosti. To on by mal niesť titul „otec národa“ alebo „jeden z otcov národa“, a nie Tiso. Tiso nie je hrdina, Tiso je človek, ktorý robil to, čo musel – do čoho ho medzinárodná a vnútropolitická situácia tlačila. Preto nepôjdem dať k jeho hrobu sviečku, ale k Hlinkovmu, a tak si pripomenúť pamiatku prvej slovenskej štátnosti, hoci vznikla ako nutný vedľajší produkt nacistickej agresie voči ČSR. Čo už.

A tak kresťan nevelebí prvú SR, ale spomína si na dobrého kňaza Andreja Hlinku a tíško si spomenie na jeho pamiatku a pamiatku ďalších, ktorí pripravili pôdu pre slovenskú autonómiu. A potom, keď už nadišla „plnosť času“ (rozumej – keď Hitler nariadil), tak sme sa dočkali. Ale ako kresťania s neslobodným a autoritárskym režimom súhlasiť nemôžeme. Najmä keď si uvedomíme, ako hrôzostrašne bola u nás riešená „židovská otázka“, koľké krádeže a vypálenie koľkých židovských obchodov sa realizovali, arizácia majetku, až napokon desaťtisíce Židov a Rómov vyvezených ako dobytok niekam do Osvienčimu. To je absolútne neprijateľné – už len pre toto nemôžeme ako kresťania velebiť prvú SR. (Stále však majte, prosím, na pamäti to moje odlíšenie prvej SR ako režimu od prvej slovenskej štátnosti.) Nerobím si ilúzie a viem, že pán Tiso nemal rád Židov. Ani Hlinka ich nemal rád. Ale kto mal rád Židov v tridsiatych rokoch 20. storočia v oblasti strednej Európy? Nemecké a talianske delúzie sa vyvážali ako ideologický artikel, ktorý úžasne zapadal do celkovej vojnovej stratégie. Ale zbaviť Židov občianstva, vyrabovať im a arizovať ich obchody a banky, dať im hviezdu, aby nimi verejne všetci mohli opovrhovať a nakoniec ich naložiť do vagónov pre dobytok a zavraždiť? Tak to nie, to ma žiadny výrok typu „to bola taká doba“ nepresvedčí. To je príliš.
-
Na záver spomeniem ešte jednu poznámku. Súhlasím s pánom Mikloškom, súčasným prezidentským kandidátom, v tom, že Tiso nemal byť popravený. Nielen preto, že nesúhlasím s trestom smrti, ale aj preto, lebo bol kňaz. Tento názor asi nedokáže pochopiť hocikto – zrejme iba katolík. Je to zaiste katolícky náhľad, ktorý súvisí s vonkajšou „veľadôstojnosťou“ katolíckeho duchovného. Tým, že ho obesili, získali za protivníka Cirkev, ktorej predstavitelia majú niekedy Tisa tendenciu obhajovať (napr. otec arcibiskup Sokol). To by nebolo až tak nutné, keby bol trestaný len väzením. Aspoň tak to vidím ja. Cirkev by sa necítila Tisovou popravou pokorená a nevznikali by zbytočné škriepky. Aj keď... pravicoví radikáli, ktorí chcú obhajovať nielen prvú slovenskú štátnosť, ale aj jej formu (čiže režim), tu budú asi vždy... Hm... Toho sa treba báť a proti tomu sa treba veru ohradiť.

Tak jest.
-

PrílohaVeľkosť
slovakmap.jpg24.1 KB
Osvienčim.jpg26.11 KB

Informácie o Roman Gemela

Príspevky na blogu

  • 01.01.2012 - 16:46
    Dnes je slovo šťastie jedným z najpoužívanejších. Prajeme si ho navzájom. A to je dobre. Veď človek...
  • 31.12.2011 - 14:45
    Čokoľvek robíš, hľadaj vždy čo je Božia vôľa. Skúmaj či náhodou Božie plány nie sú iné ako Tvoje...
  • 28.12.2011 - 18:37
    Naša spoločnosť ešte 22 rokov po revolúcii vykazuje prejavy ekonomického ochorenia, ktoré sa volá >...
  • 28.12.2011 - 16:56
    Až priveľmi často sa zaoberám, ba trápim víziou, kam kráča naše milované Slovensko. V našej...
  • 25.12.2011 - 16:54
    Vždy máme dve možnosti. Urobiť niečo dobre alebo nie. Na rozdiel od nás ľudí, sa náš Boh, druhej...
  • 22.12.2011 - 09:44
    Ako vždy aj tento rok bol veľmi uponáhľaný, a chvíľami bolo skutočne ťažké nájsť si chvíľu čas na...
  • 22.12.2011 - 06:05
  • 19.12.2011 - 07:31
    Už je blízko. Po všetkých všedných, sviatočných, úspešných, čiernych, zabitých... dňoch,...
  • 18.12.2011 - 19:57
    „Nevím, zda vím, co je to zázrak. Přesto se odvažuji říct, že jsem v tomto okamžiku účastníkem...
  • 15.12.2011 - 22:48
    Kresťanskí demokrati Slovenska na kandidátke s takými osobnosťami ako Štefan Bučko, Branislav...